S hrdosťou na pani prezidentku aj iné nadané a silné ženy

11. apríla 2020, rmontmartre, Poézia Próza

Postavenie ženy v spoločnosti našťastie postupne rastie a napĺňa sa novými príležitosťami. Zvolenie ženy za prezidentku Slovenskej republiky bol pokrokový krok. A poteší aj samotný fakt, že Zuzana Čaputová svoju úlohu až ukážkovo zvláda.

Pamätáte ešte na prezidenta Kisku? Jeho medializovaných krokov bolo podstatne menej, jeho rečnícke prejavy vzbudzovali rozpačitosť a jeho politické kroky polemiku. Stretnutie s Dalajlámom sa ukázalo ako kontroverzný krok, ktorý môže Slovensku vyslovene uškodiť v medzinárodných vzťahoch.

Zuzana Čaputová nášmu ľudu ukázala, že nemieni úradovať len sama pre seba, že jej záleží na osude našej krajiny. Pôsobí ako upokojujúci faktor a tiež ako stmeľujúci prvok v časoch, kedy členovia štvorkoalície sa okato líšia v prístupoch a názoroch na prehlbujúcu sa krízu.

Pani prezidentka viedla telefonický rozhovor s pápežom Františkom a pozvala ho aj na oficiálnu návštevu našej republiky.

Samotný pápež nášmu ľudu odkazuje: „Chráňte si svojich seniorov, lebo oni sú pamäťou národa!“

A z postavenia literárnej aktivistky by som si dovolila parafrázovať:

Chráňme si našu literatúru, lebo ona je nehynúcou pamäťou národa.

Ohľadom koronakrízy je najsmutnejšie to, ako nedokážeme nájsť spoločnú reč. Ako dlho a vášnivo stále viac ľudí živí búrku v pohári vody. A sú drámy, v ktorých len skutočne silné osobnosti sú schopné zachovať si vlastnú tvár.

A poteší, ak zopár takýchto silných osobností na našej literárnej scéne predsa len máme. Lebo nemusíme mať vo všetkom rovnaké názory. Ale podstatné je dokázať viesť aj polemiky na určitej kultúrnej úrovni. A jednou z mála literárnych priateľov, ktorí sa našťastie nenechávajú strhnúť davovou psychózou a nezačínajú ma obhadzovať zhnitými rajčinami, je aj Iveta Zaťovičová.

Spisovateľka pochádzajúca z neďalekého Fiľakova aktuálne žije a pôsobí v Lučenci. Jej knižky vydáva Spolok slovenských spisovateľov.

Okrem susedstva našich regiónov nás dve spája aj láska k realistickému opisu každodenného života. Iveta nepátra v histórii dávnych kmeňov a neutieka sa ani do sveta fantázie, či scifi. Na rozdiel od ženských románov písaných akoby z rýchlika sú autorkine knihy písané s obdivuhodnou vernosťou a poctivosťou.

Tituly darované knižnici.

Iveta Zaťovičová dvojo svojich kníh darovala Mestskej knižnici v Tornali. A ďalšie tri jej knižky mám vo svojej súkromnej knižnici.

Každá z knižiek je ponorom. Ponorom do konkrétneho času, daného veku a reálnych podmienok.

Malinové roky opisujú dospievanie a hľadanie vlastného miesta v živote.

Príď v májovú nedeľu je venovaná láske, ktorá nepozná vek ani prekážky.

Obálky so ženským elementom.

A dievča z Ďárváršáru je môjmu srdcu najbližšia. Autorka sa ponorila do vlastného detstva v rodnom mestečku. Čas nášho detstva je spojený s érou komunizmu, to však nijako neuberá na kráse a sentimente týchto našich spomienok.

Obálky na Malinové roky aj Príď v májovú nedeľu vznikli použitím fotografie Márie Streicherovej. Pani Mária však nie je len nadaná fotografka. S neobyčajným citom píše poéziu aj prózu. V súčasnej dobe koronakrízy začala s písaním virtuálneho denníka. Na dennej báze opisuje svoje prežívanie v pozícii babky, ktorej nakupujú dospelé deti. Ktorá sa miestami odvážila aj na prechádzky do blízkeho lesa, či vinohradu, ale nebezpečenstvo nákazy nijako nepodceňuje. Jej denník má nielen literárnu, ale aj náučnú hodnotu. Mária svojím zodpovedným prístupom dokáže byť vzorom nielen pre vlastnú generáciu, ale aj pre všetky ostatné. A slovenská literatúra bude jednoznačne stratová, ak príspevky Márie Streicherovej nechá zapadnúť prachom. Ak ich nik nezozbiera, nevydá.

Lebo bola by ohromná škoda, keby náš knižný trh bol len prehliadkou ambícií a finančných možností s tým, že skutočne kvalitných autorov nemá kto motivovať, podporovať, podchytiť, zasponzovať a napokon aj knižne vydať.

Text a foto: autor.