Verného čitateľa zrejme už neprekvapí, že zase raz spájam nespájateľné. Odhaľujem zlyhania našej menšiny a odporúčam aj stránku inej blogerky.
Istý politický aktivista sa o mojom pseudonyme vyjadril obzvlášť uštipačne. Vraj zakrývam svoje maďarské korene…a „strúham články ako Baťa cvičky“.
Montmartre je pre mňa francúzskym symbolom kolísky poézie. To však neznamená, že by som svoj pôvod akokoľvek skrývala. Korene sú vzácnosť, ktorú si treba uctievať. Obdobne ako starí Židia uctievali Zlaté teľa.
Až ich dal Mojžiš povraždiť.
Vyrastala som na poézii maďarských klasikov. A aj to nutkanie písať a písať pochádza od velikána maďarskej poézie. József Attila v jednej zo svojich kultových básní píše: „Nem mondhatom el senkinek, elmondom hát mindenkinek.“ V preklade: nemôžem povedať nikomu, poviem to teda každému.
Absenciu spriaznenej duše u poeta napĺňa anonymný dav čitateľov.
Súčasný človek si možno namýšľa, aký je vo svojej identite slobodný a svojprávny. Pritom opak je pravdou: celý náš život sa ustavične prispôsobujeme väčšine. Dav určuje, čo je správne a nesprávne, čo je normálne, čo nenormálne.
Absencia empatie je hriech, absencia sociálnych zručností fatálny hriech.
Súčasné deti a mládež majú to šťastie, že už pre nich na Slovensku máme testy na diagnostiku Aspergerovho syndrómu. Deti včerajška túto šancu nemali. Kto nezapadal do davu a predstáv davu o údajnej normalite, bol bezcitne značkovaný, čelil posmechu a vylúčeniu zo spoločnosti.
Pamätám na moje prvé kroky v škole. Učiteľ ma vyzval k tabuli, mala som si vziať kriedu….automaticky som siahla ľavou rukou. A reakcia pána učiteľa?
-Renátka, kriedu držíme v pravej ruke! O fakte, že ma ako studenú sprchu zaradili do slovenskej triedy s tým, že som po slovensky nevedela ani ceknúť….tak o tejto traume radšej už ani nepremýšľam….
Takto nás spoločnosť krok za krokom nútila prispôsobiť sa vlastným normám.
Moje prvé kroky v poézii boli, ako ináč, po maďarsky.
No viete, čo mi chýbalo? Prakticky všetko! Absentovali čitatelia, mentori aj prípadní sponzori. Menšinová inteligencia ma nikdy do svojich radov neprijala. Dostalo sa mi akurát odmietania, sústavnej kritiky a posmechu.
A ako sa naša menšina správala na slovenskej politickej scéne? Jej kroky sú až symbolické: Maďarská komunita vypadla z parlamentu, aby ju nahradil Most. A po posledných voľbách vypadol aj Most, aby ho nenahradilo úplne nič. Dokonca ani splnomocnenca vlády pre národnostné otázky nie a nie vymenovať. Údajne to v čase koronakrízy nie je podstatné.
Koronakrízu si ľudstvo vyprovokovalo vlastnou bohorovnosťou, neskrotným sebectvom, drancovaním prírodných zdrojov….A odchod z politickej scény si naša menšina spôsobila tiež len sama. Neschopnosťou sa zjednotiť odložením vlastných egocentrických ambícií. A takto spätne vyvstáva otázka: čo by v tom parlamente vlastne robili, ak nie sú schopní podporiť ani seba vzájomne?
Naši politici sa ukázali ako zúfalci, čo si vykopú vlastné hroby aby sa do nich bratovražedne pochovali.
Asimilácia sa tak stáva priam nevyhnutnosťou. Rovnako ako mne ostávalo buď písať maďarsky s tým, že ma nik nečíta ani nepodporuje, alebo tu bola druhá cesta. Možno menej nádherná a symbolická: Pretekať ako voda, prijať podporu tých literátov, ktorí mi ju sami a ochotne poskytli.
A ako s touto cestou outsidera súvisí Asperger? Je to cesta výrazných ale osamelých ľudí. Umelcov a vedcov u ktorých „genialita hraničí so šialenstvom“.
Ako som už spomínala, pre dospelých nemáme testy. Ani terapie. Ale poznáme príznaky. Máme množstvo filmovej a knižnej predlohy stvárňujúcej zvláštnosti tohto stavu. A kto by mal dojem, že akýmkoľvek spôsobom nezapadá do masovitého stáda, možno mu táto literatúra ponúkne odpovede na nahlas nikdy nepoložené otázky.
Rada by som pre „hľadačov pravdy“ predstavila stránku českej blogerky Zrzavá holka. Lebo je fajn prečítať si o myšlienkach a postojoch, o ktorých nemáme odvahu ani rozprávať.