Alkoholizmus je skvelý biznis! A čím sa obeť dostáva nižšie, tým viac je toho schopný na oltári Majstra alkoholu obetovať. Od jedla, skrz domov, blízkych, zdravie až život.
Závislosť je silná téma. Mnohí si uvedomujeme jej hrozby a márne hľadáme odpovede. Knižku Démon chľast I mi odporučila bývalá priateľka, od ktorej ma delia hlboké a nezlučiteľné názorové rozdiely. Údajne v tej knihe našla odpovede na svoje životné otázky a plnou mierou podporuje víťazné ťaženie autora naprieč slovenskými liečebňami a klubmi abstinentov.
Napísal ju „Nejaký Jano“ alias Johny Peťko.
Svojim ilustráciami do knižky vniesla aspoň kúsok umenia trojica výtvarníkov Lucia Rubeljová, Nel Valentová a Ivan Baláž Kráľ.
O vydanie knihy sa sponzorskými darmi zaslúžila celá plejáda sponzorov. A marketingovú stránku bravúrne zvláda sám Peťko.
Z medajlónika sa dozvedáme, že je Žilinčan a anotácia Marka Anastasiho v anglickom jazyku je vskutku brilantná. Mládež už angličtinu ovláda takmer masovo, no pre staršie ročníky „nebolo by od veci“ preložiť týchto pár krásnych riadkov aj do autorovej rodnej slovenčiny.
Samotný fakt, že autor rozdelil svoj životný príbeh do dvoch samostatných kníh, bol úžasný marketigový ťah. Ak ste v prvom diele nepochopili, ako sa z mladého a zdravého mládenca stáva študent vysokej školy, ktorý svoj život fakticky prechľastal, zrejme rovnako nechápavo budete sledovať sériu náhod, ktoré viedli až na protialkoholické liečenie a súčasnú abstinenciu.
Ono abstinencia je obdivuhodná u každého. Či už sa to niekomu darí mesiace, alebo roky, posúva tým vlastné hranice. Na Slovensku, kde sa holdovanie alkoholu stalo národným športom, sa abstinent stretáva s rovnako absurdnou situáciou, akoby sme asexuála uniesli do nejakej červenej uličky v Holandsku.
Ale Ján Peťko nie je zďaleka jediný, komu sa tento bravúrny kúsok vydaril.
V tejto knižke svojho čitateľa zavaľuje otrepanými frázami a opíja zlievkami z dedinskej diskotéky. Text nejaví náznaky emočnej hĺbky, ani literárnej hodnoty.
No autor údajne pomáha. Sám sebe určite.
Mini ochutnávka niekde z prostriedka: kapitola Renáta, strana 77:
„Ako stabilné miesto stretnutí som si vybral pľac pred žilinským Priorom. Samozrejme, že niektoré z potenciálnych krásavíc nedošli, ale, ak už sa ktorási predsa len unúvala, skončilo to viac-menej trapasom.
Panebože, tak toto strašidlo som v noci váľal v kríkoch po zemi a dobre pripitý olizoval?
Zväčša som sa urobil, že ju nevidím a bleskurýchlo som sa vyparil. Ak som to ale nestihol, vyhovoril som sa na neodkladný majstrovský zápas s tým, že ma to veľmi mrzí, ale ak mi nechá svoje telefónne číslo, určite jej zavolám. Bolo jasné, že som sa po takom estetickom zážitku nikdy neozval.“
A mne je zase jasné, že druhý diel tejto knižky si kupovať netúžim.
Ak by sme žili v absolútnej sociálnej izolácii, možno by pre nás knižka mala aj nejakú výpovednú hodnotu. No na mňa osobne urobilo oveľa hlbší dojem, ako sa Amy Winehouse fakticky v priamom prenose upila k smrti.Lebo odmietala rehab.