Ako klamú recenzie a v čom je poslanie literárnej kritiky?

12. mája 2020, rmontmartre, Poézia Próza

Písať kritiku na dielo súčasného autora je ako postaviť sa do polí a rozpútať víchor. Autor kvíli nad vlastným egom udupaným v prachu zeme, sympatizanti zúria, spisujú náhlivé odpovede a v lepších prípadoch aj celé recenzie na potlačenie kritického názoru.

 

Literárne spoločenstvo je uzavretá komunita autorov. Každý chce čítať chválu na svoje diela, túži po vysokej predajnosti a tučnom honorári.

A samotné vydavateľstvá už pochopili, že obal predáva. Tak sa vynakladajú slušné prostriedky na výtvarnú stránku a dokonca aj anotácie bývajú o pár levelov vyššie, než samotný text.

Ale ozaj by sme mali ostať niekde v krajine marketingových ťahov a vo vábivých obaloch ponúkať aj vyslovený brak?

Zo samej sympatie a empatie recenzie píšu priatelia autorov, prípadne aj etablovaní autori za honorár. A čitateľ je ten posledný, na kom ten bič praskne.

Lebo si kupuje nádhernú knihu so skvelými recenziami. Jediný problém býva v samotnom diele. U jedného nemá formu a štýl, u druhého autora chýba originalita a výpovedná hodnota. Z ďalšej knihy až kričí afekt a hra na plač.

Pochvalných recenzií je dvanásť do tucta, no kto by sa odvážil napísať, ak ho kniha vyslovene sklamala?

Celkom rozšírený názor je, že za zmienku stoja len dobré knihy. Ono by to aj bolo možné, ak by tie horšie nemali množstvo pochvalných recenzií, nevyskakovali by na priečkach predajnosti a autori by netlačili marketing svojich pochybných diel do každého jedného média.

Chýba proste akákoľvek istota ohľadom kvality kupovaného diela. Ak si zájdete do stavebnín kúpiť obyčajné tehly, tak sú zoradené podľa kvality. A ak si chcete dať orosenú dvanástku, tiež vám cenová skupina ešte priamo pred vstupom napovie, kam to vlastne kráčate a čo môžete za svoje peniaze očakávať.

Literárnym kritikom sa človek nerodí. Je to dlhá a tŕnistá cesta. Po prečítaní desiatok až stoviek kníh to zrazu ten čitateľ cíti. Čo by sa malo odporúčať a čo by bolo lepšie, ak by zapadlo prachom zabudnutia. Ktorý autor píše na úrovni základoškolského slohu, ktoré príbehy vyslovene krívajú, či ktorá autorka chŕli masy kníh ako cez kopirák.

A v tomto pokryteckom na peniazoch a sympatiách založenom svete si aj čitateľ zaslúži aspoň trochu nestranného a objektívneho názoru.