11.5. zomrel v Prahe vo veku 89 rokov mimoriadny spisovateľ, cestovateľ a etnograf Miloslav Stingl. Rozlúčka prebieha vďaka koronadobe len v úzkom rodinnom knihu. A snáď dovolíte pár slov k odkazu pána Stingla.
Možno ešte pamätáte na pohreb Karla Gotta – štátny, tuším 20 000 návštevníkov.
Písanie nie je tak populárne, ako spev. A tak to vyznieva mimoriadne symbolicky, že velikána literatúry faktu pochovávame podľa presne opačného scenára, než národného speváka.
Literatúra faktu je mojou srdcovou záležitosťou. Ak píšeme len pravdu, niet toľkého priestoru na zahmlievanie. A po napísaní ani nie je možno kľučkovať, či sa vyhovárať, ako sme všetko mysleli úplne inak.
V rozhovore pán Stingl bez akéhokoľvek hnevu opisuje, ako bol v detstve šikanovaný. Dokonca spomína, že to bolo dobré, že sa tak dokázal obrniť už od detstva a prežiť život „šťastného blázna“.
A tento postoj dokáže dodať silu a nádej aj všetkým ostatným, ktorí sú z akéhokoľvek dôvôdu nechcení a odstrkovaní. Majú šancu pochopiť, aká sila tkvie práve v izolácii. Ako sa dá krásne kráčať svojou vlastnou a jedinečnou cestou namiesto toho, aby sme sa celý život nechávali unášať životným prúdom priemernej šedej masy.
A komunizmus, ktorý nám teraz akosi programovo deklarujú za obdobie temna a neslobody, dal tomuto cestovateľovi pas a možnosť precestovať 150 krajín, naučiť sa 17 jazykov. (Komu z detí divokého kapitalizmu sa o tom môže čo i len snívať?)
No jeho cestovanie skôr môžeme nazývať spolužitím, keďže indiánsky kmeň si ho zvolil za náčelníka, v Papui mu zase zostrojili dedinskú svadbu. Primitívne kmene dokázali prijať a oceniť toho, koho vlastní spolužiaci nedokázali.
A navzdory všetkým lákadlám šíreho sveta sa vrátil do rodných Čiech, lebo to tak chcel.
Rozlúčková pieseň od Desmodu sa lúči kvetom:
Dám ti na cestu poslednú
Kamenné ruže, čo nezvädnú,
Nech ich plnú náruč máš.