Od počiatkov som preferovala politiku Donalda Trumpa. O to horšie sa pozerajú posledné správy z USA. Po silnom zásahu koronakrízy prichádza ďalšia rana v podobe násilných demonštrácií, rabovania a podpaľačstva.
Portál 24.sk o vypuknutí nepokojov píše: „George Floyd zomrel pred týždňom v Minneapolise v štáte Minnesota pri zásahu belošských policajtov, keď ležal spútaný na zemi a jeden policajt mu niekoľko minút kľačal na krku. Po zatknutí sa sťažoval, že nemôže dýchať, nakoniec prestal rozprávať a v nemocnici ho vyhlásili za mŕtveho. Jeho smrť, ktorú okolostojaci natočili na video, vyvolala v mestách po celých USA protesty, ktoré vyústili do násilností.“
Oko za oko, zub za zub? Po smrti Jána Kuciaka sa aj Slováci vrhli do ulíc volajúc po „slušnom Slovensku“. No prečo sme nemali v rukách granáty a kovové tyče? Prečo sme nerozbili zopár výkladov a nepokradli nejaký ten luxusný tovar z butikov?
Zas a znova sa ukazuje, ako vidíme len špičku ľadovca. Policajná brutalita voči afroamerickému občianstvu nie je v USA novinkou. A na obdobné úmrtie sledované protestmi a rabovaním si aj spomínam. Scenár je stále rovnaký: v úvodzovkách dobrý kriminálnik tmavej pleti podlieha policajnému zásahu zo strany kvázi rasistických belochov.
Vtip je v tom, že nikde nevidím žiadne vysvetlenie. Čoho sa ten Floyd vlastne dopustil. O čo mu šlo? Pochybujem, že sa len pokojne prechádzal po uliciach Minneapolisu.
Rasizmus sa prejavuje ako voľačo skryté, o čom sa nerozpráva, lebo nesmie. A samotní černosi sa stavajú do role večných obetí. Obzerajúc sa do vlastných radov tiež vidíme to obrovské pokrytectvo. Ako sa všetci tvária, že na farbe pleti nezáleží, no predsa len zjavne áno.
Zmiešané manželstvá rozotierajú všetky rozdiely. Podporované akýmsi tichým súhlasom, či rezignáciou. Akoby v akejsi fantasy poviedke psy a mačky budovali spoločný domov. Mali deti mačkopsy a mňaukanie považovali len za akýsi dialekt brechania. A to večné nepriateľstvo medzi psom a mačkou sa javí stále viacej nepochopené, kvázi absurdné.
Lebo sme si zakázali pomenovať veci pravým menom. Čo sa týka poriadkov a neporiadkov, za celkom vydarený projekt považujem občianske hliadky. Jednotlivé skupiny obyvateľstva si samé medzi sebou vedia vytvoriť pokoj a poriadok najjednoduchšie.
Ohľadom USA znie vízia vlastne triviálne jednoducho. Prečo nemajú viac afroamerických policajtov? A prečo ich nenasadzujú práve na afroamerických delikventov? Lebo zločin ostáva zločinom, aj keď sa ho snaží akákoľvek skupina zastierať, či prekrúcať.
Pátram po pogromoch na Židov v Poľsku. Fakty sú desivé. Susedia zaživa upálili stovky svojich židovských spoluobčanov v mestečku Jedwabne. Z 3,3 milióna Židov v Poľsku sa nielen skrz koncentračné tábory, ale aj lynčovanie a masové vraždy až vyháňanie, dopracovali k mizivému počtu 12 000.
Človek nechápe samotný fakt, prečo sa takto masovo nechali likvidovať. Na druhej strane kvitujem vznik Izraela ako národného štátu. Je to relatívne mladá krajina a práve vysťahovaním do vlastnej krajiny Židia spravili najráznejší obranný krok voči antisemitizmu.