Nestarnúca klasika. Foto: autor.
V našej zrýchlenej dobe už málokto číta klasikov. Zmenil sa aj štýl literatúry. Je rýchlejšia, skratkovitejšia, povrchnejšia. Pritom tie spoločenské pomery sa pomenili len minimálne.
Fiodor Michajlovič Dostojevskij napísal Zločin a trest v roku 1866. V slovenskej edícii ho vydal Ikar v rokoch 2007 a 2011. Na prebale nám autora predstavujú ako génia ruskej a svetovej literatúry s mimoriadne citlivým vnímaním biedy, utrpenia a priepastných sociálnych rozdielov.
Nestarnúca klasika. Foto: autor.
O jeho pohnutom osude píšu, že mal despotického otca, bol odsúdený na smrť, čo zmenili na galeje, pochoval svoju ženu a takmer ustavične sa topil v dlhoch.
Ďalší názorný príklad mojej teórie, ako je autor a jeho dielo nerozlučne späté! Ako treba okúsiť bolesť, aby sme ju vedeli do špiku kostí precítiť a opísať pocity utrpenia a biedy.
Ak sa človek dá na písanie prózy, akosi automaticky sa začne ďalej profilovať až nájde žáner, v ktorom sa ocitne doma. U jedného sú to detektívky, u iného horror, u mňa to bola od počiatkov literatúra faktu a sociálne nerovnosti.
Hlavná dejová línia Zločinu a trestu je typicky detektívna. Mladý študent si naplánuje a prevedie lúpežnú vraždu. No dopustí sa série chýb, ktoré si inteligentný detektív poskladá a dokope ho k priznaniu.
No na pozadí tohto až typického prípadu sa odohráva séria ďalších tragédií, zločinov a prečinov. Postavy zmietané existenčnou krízou sa dostávajú do spár alkoholizmu, prostitúcie, prichádzajú o zdravie aj o holý život.
Dostojevskij relativizuje zločin aj trest. Vinníkov prenasleduje vlastné svedomie, zlé skutky sa snažia prebíjať dobrými. Smrť, či väzenie sa stávajú už len pokojným prístavom.
Raskoľnikov má na zločin svojskú teóriu. Delí ľudí na stádo a výnimočných jedincov. A práve tí výnimoční stoja nad zákonom, ich zločiny sú ospravedlnené vyšším dobrom. Zabitú starenu, úžerníčku, považuje za voš. V jej zabití vidí vyššie dobro, no užívať si ulúpené peniaze už nie je schopný.
Nivočí ho vlastná psychika aj zdĺhavé pátranie. Priznanie prináša úľavu, samotné väzenie víta so stoickým pokojom.
Až desivé je však poznanie, ako málo sa za tie desaťročia zmenilo. Raskoľnikov prijíma mizernú väzenskú stravu pozitívne, veď za slobody často nemal ani na takú. Nám počas krutých zimných nocí zamŕzajú bezdomovci na uliciach. O čo prívetivejšie a pohodlnejšie ja mať aspoň tú väzenskú, no predsa len strechu nad hlavou. Plus teplo a pravidelná strava.
Pôsobivá je aj postava suchotinárky Kateriny Ivanovny, ktorá musí po nociach prať, aby jej deti nechodili špinavé, ani nahé. Ohľadom oblečenia sme na tom o malý krôčik lepšie vďaka takzvanej rýchlej móde. Náš trh je zaplavovaný kvantom lacného šatstva. Konzumná spoločnosť núti kupovať si stále nové a tak sa núdznym dostávajú celé vrecia outletového oblečenia. Najnedostatkovejším sa tak v našich časoch stalo oblečenie pre bábätká. No aj tie už chudobné rodiny zoženú aj po rôznych sekáčoch, susedstvách a príbuzných.
Dostojevskij ma dostal a pozitívne prekvapil plastickým opisom charakterov, motivácií, psychologickej vojny medzi vyšetrovateľom a páchateľom. Jeho postavy sú zúfalé, zákerné, no zároveň aj milujúce, dokážu sa obetovať, rozdávať.
Medzi vrcholy Dostojevského diela sa radí Zločin a trest a Idiot. Teda nad ďalšími čitateľskými zámermi ani niet čo viacej špekulovať.