Normálne sa začínam báť, že spadnem do rovnakého nastavenia, ako môj otec. Čo prišiel z roboty ale myšlienkami bol aj tak stále tam. A už to ani nikoho nezaujímalo, ale on donekonečna rozoberal tie ich vnútorné problémy.
To ten ideálny stav: 8 hodín práce, 8 odpočinku a 8 zábavy je už aký nedosiahnuetľný sen? Hlavne u žien. Okrem práce ešte var, per….v mojom prípade dumaj, kedy vlastne ti bude umožnené variť a prať….
Oco bol celý život manipulant. V mojej práci máme len dva druhy zamestnaní. Ani by ste neuhádli: manipulant a vozíčkár. Vozíčkár má vyšší plat, no aj vyššie riziká.
Mnohé problémy a trable, čo sa nám v práci stávajú, je fakt najlepšie nenosiť domov. Jednak ti zvonku aj tak nik nepomôže a jednak vnútorné fungovanie zahŕňa v sebe množstvo cenných informácií, ktoré by sa proste nemali vynášať, napríklad ani z dôvodu konkurenčného boja.
Jednou z vecí, ktoré však vidno aj navonok, je vysoká fluktuácia zamestnanocov. „Žeby sme boli až natoľko rozmaznaný národ?, pýta sa čitateľka a ja s ňou môžem len súhlasiť.
Mnohí to vzdajú hneď po prvej výplate. Čakali viac, nepáči sa im ubytovanie, tak proste zdvíhajú kotvy a pá.
Kamoška je po úraze. Narazené rebrá. Stalo sa to dnuka, ale ona to nenahlásila. Hneď ju to nebolelo. Tak už ani nič ďalej nerieši. Ťahá ju to len domov do pohodlia.
Ďalšiemu vadí odlúčenie od rodiny, tak berie prácu čím bližšie. A má pravdu, rodina je len jedna! A deti ti neostanú malé navždy. Ak ich teraz neuvidíš vyrastať, tie časy ničím nenahradíš.
Zasa inému rupnú nervy pri rastúcich požiadavkách na kvalitu a hmotnú zodpovednosť.
Proste ubúdame. Strácam váhu aj kolegov.
Vtipné, že v A som sa po vysťahovaní a vymretí vlastne kompletnej rodiny cítila ako posledný mohykán. Zrejme mám tuhý korienok. Či sa navzdory všetkému nerada vzdávam. Mojou taktikou je zlé časy vydržať, nie hádzať flintu do žita.
No aby sa čitateľ nesťažoval, že okrem práce mi už v hlave nič iné nebehá, pátrala som po niečom, čo by krásne ilustrovalo to ubúdanie ľudí. A hádajte, čo som našla….
Detektívky Agathy Christie patrili oddávna medzi moje obľúbené. Hlavne jej sfilmovaný Hercule Poirot, ktorého sme na televíznych obrazovkách mohli vídať celkom požehnane.
Jej knižka o postupnom ubúdaní ľudí ma zaujímý nielen dej, ale aj samotný osud. Na maďarskej wikipédii sa toho dočítate o nej celkom hodne:
„Ten Little Niggers (Tíz kicsi néger) címmel, majd egy ideig Ten Little Indians (Tíz kicsi indián) címen adták ki. Az Egyesült Államokban a Saturday Evening Post 1939. május 20-tól július 1-jéig hét részben közölte a művet And Then There Were None (És végül nem maradt senki) címen, mivel az országban a ‚nigger‘ szónak etnikai problémákat tulajdonítanak“
Desať malých negrov ako názov diela z etických dôvodov nemohlo ostať. Desať malých indiánov im prišlo ako vhodná alternatíva, no zrejme aj tá nosila v pozadí určitý rasistický podtón, keďže do tretice sa vydavateľstvo rozhodlo pre úplne neutrálny názov Napokon neostal nik.
Zaujímavý dej. Nalákať 10 ľudí na ostrov a tam, počas neustále priostrujúceho napätia ich postupne sprevádzať zo sveta.
Detská riekanka predpovedá ďalšie a ďalšie nešťastia a po každom úmrtí zmizne aj ďalšia soška zo stola.
Ak patríte medzi ľudí bojujúcich s večným nedostatkom času, či sa vám len nechce čítať, skúste filmovú verziu Ten little indians.
A na navnadenie snáď zvesela: