Happy New Year…..
Čo nové a krásne vám len popriať do Nového roku? Veľa zdravia, hojnosť šťastia, ale hlavne pevné nervy! Budete ich potrebovať!
Ja som Nový rok privítala, na príkaz našej milovanej vlády, vo vlastnej bubline. V biskupskom meste nazývanom tiež Brána východu – Rožňave.
Happy New Year…..
V perníkovej chalúpke nad mestom. Na ulici plnej kontrastov, kde sa súčasné civilizované domy stavajú v tesnom susedstve s chatrčami.
Človek by čakal, že na Nový rok, bude všetko pozatvárané, ale našťastie tomu tak nebolo. Na ulici Sama Czabana sme objavili malinkú kuticu zvanú Gypsy obchod. V malinkom rohu trojuholníkového tvaru s preponou cca 1 meter tam môže návštevník vstúpiť a na malilinký stolík mu obchodník naukladá tovar, o aký si požiada.
Vidieť svoje dievčenské meno na plechovej tabuli pribité na stenu chatrče vo mne vyvoláva nostalgiu. Ako by sa cítil ten Samo vidiac vlastné meno v takomto prostredí? Moji predkovia by sa obracali v hrobe a trhalo by im srdce, keby videli, v akom úpadku to my žijeme…..
Ulica Sama Czabana….
Hovorí vám niečo pamätná formulka Quo Vadis? Szienkiewicz okolo tohto slovného spojenia postavil celý svoj úžasný román. Ide o scénku, kedy Svätý Peter uniká z Ríma, kde mu hrozí prenasledovanie až istá smrť. Po ceste však nachádza zjavenie Ježiša. Na otázku: Quo vadis, domine? (Kam ideš otče?), mu Ježiš odvetí, že sa ide druhýkrát obetovať pre svoj ľud.
Svätý Peter pochopí zjavenie a so skalopevnou vierou sa vracia do Ríma, aby tam ukončil svoje poslanie aj pozemský život.
Január 2021 nás privítal s tvrdým lockdownom a pustými ulicami. Nebolo tomu ináč ani v Rožňave. Vianočná výzdoba dodáva úplne iný šmrnc v kontraste s prázdnotou. Na námestí pomaly kráča zopár ľudí, vzorne v rúškach, aj keď sú sami a živého človeka nemajú ani na päť, max na desať metrov od seba.
Rodina si robí starosti, všetci si robia starosti. Ono už pred odchodom v Bratislave si ľudia robili starosti. Cudzinci zostali na ubytovni. Keď som sa pýtala jedného zo Srbov, prečo nejde navštíviť svoj domov, odvetil vcelku vtipne: Nemám Covid!
Naši sa báli, že nás budú legitimovať vo vlakoch a možno ani nepustia domov. A v osobáku medzi Lamačom a Hlavnou stanicou aj skutočne legitimovali. Aj my sme si vytiahli občianske preukazy, no tie už nikoho nezaujímali…..
Ľudia pri tomto ráznom priostrovaní pomerov a zvyšovaní úmrtnosti aj smrtnosti Covidu chytajú strach a paniku.
Oni chodia do kostola, oni dávajú drobné do mešca a ja im mám pripomínať: akú malú máte vieru? To neveríte a nechápete, že Hospodin je naša spása?
Prázdne sú námestia.
Táto davová psychóza, čo prevláda na internete aj v reále, mi pripomína starú milú rozprávku: Múdry Maťo a blázni.
Maťo ide na pytačky, rodinka je aj priaznivo naklonená. Aj by ho pohostili, ale slanina je dolu v pivnici a v nej sa postupne stráca celá milá rodinka. Rozprávač napokon odhalí, že príčinou všetkého zdržania až zastavenia života je vlastne sekera. Sekera, čo im visí nad hlavami a oni sú z tej vidiny smrti úplne paralyzovaní.
A čo my tuná? Maťo je ešte stále hladný a čaká na svoju „očakávanú“ slaninu, ja chodím po pustých uliciach a považujem za potrebné pripomínať ľuďom tak elementárne veci, že My potrebujeme jesť a žiť! Nie paralyzovať svoje životy až do úplného vyčerpania. Od čoho je smrť hladom milosrdnejšia, než odpojenie od dýchacích prístrojov?
Možno som len priveľa hľadela Zubatej do tváre a možno som široko ďaleko jediná, ale mňa ten všeobjímajúci strach neparalyzuje.
A vám ostatným odkazujem už snáď len jediné: Malá je vaša viera. Hospodin je naša spása.
„Én hiszem és tudom,
Hogy ő a megváltó
Akire vártunk.
Az örömhírhozó.“
Pieseň o viere, v modernom šate, v mojej milovanej rodnej reči.
„Ja verím a viem,
Že on je spasiteľ
Na ktorého sme čakali.
Nositeľ radostných správ.“
Fotografie: autorka