Zopár súčasníkov pokope…
Szerző/Autor
József Attila
a magyar költészet egyik legkiemelkedőbb alakja/ jeden z najvýznamnejších predstaviteľov maďarskej poézie
Forrás/ zdroj: www.eternus.hu – Klasszikus versek
Keresek valakit
Tele vágyakkal zokog a lelkem
Szerető szívre sohase leltem,
Zokog a lelkem.
Keresek Valakit s nem tudom, ki az?
A percek robognak, tűnik a Tavasz
S nem tudom, ki az.
Csüggedő szívvel loholok egyre,
Keresek valakit a Végtelenbe,
Loholok egyre.
Könnyim csorognak – majd kiapadnak:
Vágyak magukkal messzebb ragadnak –
Majd kiapadnak!
Búsan magamnak akkor megállok,
Szemem csukódik, semmitse látok –
Akkor megállok.
Lelkem elröppen a Végtelenbe,
Tovább nem vágyom arra az egyre,
A Végtelenbe.
V mojom preklade znie akosi takto:
Hľadám niekoho
Plná túžob narieka moja duša
Nikdy nenašla milujúceho srdca,
Narieka duša.
Hľadám niekoho, neviem, kto je to?
Minúty sa rútia, Jar uniká
A neviem, kto je to.
Zúfalé srdce sa ženie neustále,
Hľadajúc niekoho v Nekonečne,
Sa ženie neustále.
Slzy sa rinú – raz sa aj vstrebú
Túžby ma sebou dopredu ženú-
Raz sa aj vstrebú!
Smutne si sám vtedy ustanem,
Oči sa zavrú, nič neuvidím-
Vtedy ustanem.
Duša odletí do Nekonečna,
Už nebudem túžiť po tom jedinom,
V nekonečne.
Dnes!
Dnes mám narodeniny. Mala/mohla by som si aj niečo priať.
Narodeniny počas tvrdého lockdownu, kde nik nemôže voľne vkročiť do najbližšieho kvetinárstva a ani cukrárky nepečú torty a koláče od výmyslu sveta.
Ostáva mi uspokojiť sa s tortovými plátmi, aké akýmsi zázrakom predsa len predávali v Kauflande a s „kryštáľovým srdcom“, ktoré prekĺzlo do kategórie vecí nevyhnutných pre život.
V iných časoch by som si priala, aby moji milovaní prišli a priniesli mi dary. Teraz sa aj bublina zužuje na nevyhnutné minimum.
Ale mám aj väčšie sny, problémy.
Odchádzam, opúšťam miesta kde som nebola šťastná, aby som sa na pár rokov usídlila v perle na Dunaji. Beriem si všetko, čo mi prirástlo k srdcu, bez čoho by som si ďalšie roky svojej existencie už nevedela predstaviť.
No v mojom prípade to jednoducho nejde. Nielen na ubytovni, čo je nočnou morou. Ono žiadne ubytovanie, ktoré si budem vedieť nájsť a financovať, nebude mať dostatok stien a políc na moju zbierku.
Zopár súčasníkov pokope…
Na stovky kníh a desiatky obrazov aj obrázkov. Diela minulé, no mnohé aj prudko aktuálne. Darovať jednotlivcovi nevidím ako dobré riešenie, darovať hociktorej inštitúcii tiež nie.
Bola by som rada, keby zbierka nielenže ostala pokope, ale aby sa dostala aj do dobrých rúk. Aby niekto pochopil a ocenil tie diela aj autorov. Aby sa tá zbierka utešene rozrastala a prekvitala, aj keď tu už nebudem.
Ono niekedy jediný človek postačí, aby rozprúdil kultúrny život v celom meste.
Takým „jedináčikom“ je aj Miroslav Kapusta z Banskej Bystrice. Dokázal v danom meste ukotviť kultúrny festival, ktorý prežíva z mesiaca na mesiac, z roka na rok, stávajúc sa akousi stálicou a magnetom priťahujúcim milovníkom poézie, hudby, maľby, fotografie.
APN, Cikkerova sieň v BB.
V Detve išli ešte o krok ďalej a hŕstke fotografov s jedinou začínajúcou poetkou sa podarilo vybudovať Dom umenia Arteska. Podobne ako Kapusta, aj oni vsádzajú na vzájomnú interakciu slova, hudby a obrazu. Z Detvy si odnášam spomienku na mimoriadne pôsobivú výstavu umeleckých fotografií Maroša Bauera, či na krehko-snové maľby Mirky Sujovej.
Čulý kultúrny život v Detve tam prilákal usídliť sa aj prozaika a autora fotomalieb Stefana Zieglera.
Stretnutie. Zľava Ziegler, Kapusta, Montmartre.
V Bratislave kultúra určite je. Výstavy kade-tade, krsty kníh raz tu, raz tam. Sem tam Bibliotéka. No čo som tam nenašla a pre čo z času na čas cestujeme do Banskej Bystrice, či na Smolenický zámok, je akási jednotná platforma. Miesto stretu umení. Miesto na workshopy, predávanie si skúseností a nadväzovanie nových vzťahov a známostí v umeleckom svete. Hoc aj amatérskom. Ono insitné umenie má rovnaké právo byť videné a vnímané.
Akosi si začíname uvedomovať, že starneme. O tom sú všetky talentové súťaže, o tom sú všetky mladé a nádejné objavy. MY potrebujeme predať štafetu. Potrebujeme sa podeliť o svoje skúsenosti aj náhľady na poéziu, prózu, výtvarno. Potrebujeme vedieť, že nastane akási kontinuita. Aby sme sa v tom ďalekom Nekonečne nestratili nenávratne.
Teda, čo by som chcela, a snáď čitateľ nespadne zo stoličky, nájsť na okraji, či blízko Bratislavy nehnuteľnosť dostatočných rozmerov. Nehnuteľnosť s historickou minulosťou hodnú záchrany, z ktorej by sa pri dostatočnom množstve odpracovaných hodín dobrovoľníckej práce mohol stať chrám umenia, palác kultúry, či hniezdo novej doby. Na mene až tak nezáleží, skorej na poslaní.
Mala by byť schopná prijímať a zjednocovať autorov. Mala by mať v sebe zahrnuté také atribúty ako knižnica, literárna kaviareň, galéria, ateliér, nocľaháreň pre cezpoľných, záhrada pre koncerty pod holým nebom…
Iste to nie je sen pre jedného, ani plán pre trojicu, skorej vízia ….pri dostatočnej vôli a priazni snáď, dúfam možná.
Snáď ešte v tomto živote.
Fotografie: autorka a archív autorky