Kvalitná obálka je schopná zaujať.
Život ženy je nekonečný kolotoč muž-deti-domácnosť-zamestnanie-vnúčence-varenie, pranie, žehlenie- možno tá záhradka – možno nejaké to zvieratko. No chce to skutočne veľké odhodlanie, aby si žena dokázala vyčleniť čas a priestor aj sama na seba, na svoje záľuby, na svoju sebarealizáciu. Našťastie, aspoň podľa ponuky knižného trhu sa javí, že sa to nejednej žene predsa len podarilo.
Náš knižný trh je už naozaj presýtený.
A ako aj reklama hovorí: Nikam nemusíš chodiť, nič nemusíš robiť.
Ja som však chodila a robila 😀
Cestovala som do čarovných Smoleníc na autorské stretnutie a prichádzala do Bratislavy s priehrštím nakúpených aj podarovaných kníh.
Jednou z nich bola aj táto typicky ženská zbierka poézie.
Kvalitná obálka je schopná zaujať.
Janka Biskupičová nazvala svoje dielo Terra Incognita, v preklade Krajina neznáma, či nespoznaná.
Vizuálne ju nádherne dotvorila už overená ilustrátorka Alexandra Geschwandtnerová. Okrem titulky jej obrazy slúžia aj ako predely jednotlivých častí. Alexandra nás unáša do rozprávkového sveta nádherných žien aj zvierat.
Ale akú neznámu krajinu nám to tá naša poetka vlastne predstavuje? A je pre nás táto krajina skutočne neznámou? Či sa ňou stáva až pre naše deti a vnúčatá, ktoré sa zasekli v akomsi virtuálnom medzipriestore a nedovidia už ani do babkinej záhrady, či do dávno zabudnutého rodinného albumu?
„Bezvonná nirván na nás sa rúti,
výlučky,
smrady,
chlast
stekajú prúdmi.
Ak ti aj pohladí letmo po líci,
ruku má škripnutú
v boxerskej rukavici.
Ave, patentia nostra…
plevel rozkvitá…”
Zrejme sa mohlo ešte pár hodín stráviť nad korekciami. Namiesto nirván asi malo byť nirvána, namiesto ti asi ťa a plevel je proste bohemizmus. Mne osobne moc oči nekole, no niektorým čitateľom takéto veci vadia.
Teda obsahovo sa pohybujeme medzi súčasnosťou a minulosťou a tou neznámou krajinou je naša stará známa matička Zem.
Básne sa láskajú s ročnými obdobiami aj menovite s kvetinkami.
O levanduli napríklad autorku napáda:
„Fialkastý krémeš zachutí
v galérii nad Balatonom.
v maďarskom Toskánsku
nazývanom Tihany.”
Láska k tradíciám sála aj z tejto ilustrácie.
Básne sú pomerne krátke a ľahko stráviteľné, obrázky čarovné. Premýšľam, že toto krehké dielko nie je nevyhnutne súdené iba pre dospelákov. Vlastne každé stredoškolské dieťa by sa v ňom vedelo zorientovať, prípadné neznáme doštudovať a zlepšiť si tak vedomosti, čo by ani nebolo na škodu.
Fotografie: autorka