Svet!
nie je spravodlivý ani krásny.
Behá po ňom plno ľudí, s ktorými si nemám čo povedať. Plno ľudí, ktorí si žijú svojím stereotypným životom, bez jedinej knihy,
bez lásky k umeniu, bez hlbšieho citu…
A človek, s ktorým si máme čo povedať, ktorý má rozpracovaný román, píše básne a podporuje literárne dianie až do posledných chvíľ,…no taký človek proste zomrie. Skôr, než sme sa mohli po prvý krát stretnúť.
Zbierka Posledný valčík pre Maleu je spomienkovou zbierkou.
Priatelia Maroša Bančeja si natoľko vážili jeho odkaz a posolstvo, že po ňom pomenovali aj Literárnu súťaž Maroša Bančeja. A z jeho pozostalosti zostavili túto zbierku.
čiernozlaté je aj vnútro
Nie je čisto básnická.
Okrem poézie tu čítame aj Bančejove myšlienky. A kapitolu z nedokončeného románu.
Doslovy napísali traja spomínajúci: Stano Háber, Ondrej Kalamár a Silvia Gašičová (Katrin).
Mám rada doslovy. Pridávajú dielu pohľad navyše. Je fajn nedostať len jednoliate dielo, ale aj pohľad, pohľady z ďalších strán.
A tiež by som rada dakedy dakomu napísala doslov. Niekomu, koho mám prečítaného a ktorého dielo dokážem precítiť, pochopiť, aj si vážiť.
Napísať doslov k dobrému dielu je pocta, ktorej sa dostáva vyvoleným.
Táto zbierka má nádhernú vizuálnu stránku. Je to čiernozlatý sen, hotový výtvarný šperk.
Básne sú ladené dosť smutne. Bodaj by aj nie. Posledné povzdychy z krajiny bolesti….
Dnes večer (Neznalosť snívania neospravedlňuje…)
Na polceste
medzi nebo a blázincom
počítam gombíky na kabáte
Príde?
Nepríde?
Je tma a prší
v bránach sa schovávajú
normálni ľudia
Kde sú moje čarodejnice?
Moji upíri,
démoni s prstom na krčnej tepne?
Hlava je včelín
A ten je bez kráľovnej
No miestami prebleskuje aj čierny humor, napríklad v básni Korektná
„A vám nekorektným
všetko bystro zrátam,
zaránky k vám pošlem
korektného kata.”
O poézii nám Bančej odkazuje toto:
Sú dve základné poetické pravidlá
A k tomu tretie pravidlo- Dosiahnuť maximálny účinok s minimálnym počtom slov…
Svojmu nedokončenému románu dal názov Strážca kameňov.
Šťastím tej kapitoly je, že aj sama o sebe toho veľa napovie. Aj v tejto pár stranovej ukážke jasne spoznáme strážcu Ondrejského cintorína Šaniho aj s jeho neľahkým osudom.
Autor bojoval so smrteľnou chorobou. A bol dostatočne zbehlý vo svojom obore, aby nám tu nenechal niečo, čo by aj samé o sebe nemalo výpovednú hodnotu.
Teda mňa najviac zaujal ten fragment z románu.
A aj celkovo ma próza oslovuje viacej ako poézia.
Ak ste zvedaví, kde si Šani skazil celý život aj čo si vlastne myslí o bývalom režime, ktorého sme svorne poslednou generáciou očitých svedkov, tak hľadajte Posledný valčík pre Maleu v každom dobrom kníhkupectve.
Tá kniha je ešte čerstvá, vyšla v tomto roku.
Fotografia: autorka