Máte ten pocit, že politika a poézia nijako nejdú dokopy? Minulosť aj súčasnosť vás presvedčí, že sa to všetko varí v jednom kotli.
Stačí sa obzrieť po starých dobrých klasikoch. Majakovskij bol revolučným básnikom. „Revolúcia ho živila a keď skončila, mohol písať už len milostné básne. Roku 1930 pravdepodobne spáchal samovraždu.”, približuje nám ho Wikipédia.
Robo Grigorov v pocte Majakovskému píše aj spieva:
Ach, Pane,
Ochráň ten spolok čiernych duší
Ach, Pane,
Ochráň ten spolok čiernych duší
Tú bandu psov čo každá, každá doba má
Veď štekali len preto lebo každý mlčí
Tú bandu psov čo každá, každá doba má
Veď štekali len preto lebo každý mlčí
A umierali nato že je stále tma
A umierali nato že je stále tma
Ó odpusť Bože, odpusť básnikom
Ó odpusť Bože, odpusť básnikom
Aj Petőfi Sándor, velikán maďarskej poézie, bol zanieteným národovcom.
Zúčastnil sa vypuknutia Maďarského národnooslobodzovacieho hnutia.
Svoju revolučnú Národnú pieseň (Nemzeti dal) recitoval pred davom rozvášnených rodákov. A zúčastnil sa aj samotných bojov.
Počas porážky a ústupu svojej bojovej jednotky sa však nevedel pridať k ustupujúcim vojakom. Ostal sám v obkľúčení nepriateľského vojska. A od tohto momentu sa už zdroje radikálne rozchádzajú. Jedni tvrdia, že ho vojaci nemilosrdne zavraždili, ďalší, že sa ocitol v Ruskom zajatí a dožil svoj život pod civilným menom Alexander Petrovič.
O politickej minulosti jedného z našich súčasných básnikov som celú stať po vzájomnej dohode vymazala.
Všetci máme právo na nové začiatky.
Boh odpúšťa naše viny, všetkým básnikom.