Spomienkový optimizmus na časy pred 1989

18. novembra 2021, rmontmartre, Film Politický komentár

Včera sme zase raz slávili deň boja za slobodu a demokraciu. Jedni ten zvrat slávili, iní ešte stále oplakávajú staré dobré časy. V Bratislave ohlásili na tento deň desiatku zhromaždení. Vybrať si z tak širokej ponuky nebolo nijako jednoduché.

Priznám sa, nebaví ma už byť stou, či tisícou návštevníčkou akéhosi stretnutia. Vidieť hlavného aktéra len ako vzdialenú postavu a počuť jeho hlas iba z reproduktorov.

Po návšteve pápeža sme sa s manželom, akosi vzácne zhodli, že celé tie prípravy a očakávania vyšli nazmar. Ak by sme ostali v pohodlí našej obývačky a zapli si televíziu, vidíme a počujeme toho viacej a ešte aj za príjemnejších podmienok.

Tak sme teda včera ostali doma, boli všade a nikde zároveň.

Prezidentka Čaputová uznala sklamanie ľudí, ktorí nemajú dôstojný život.

Premiér Heger sa oddával málo podloženému optimizmu, pritom preferencie Oľano výrazne klesajú.

Róbert Fico sa rozhorčuje, že ľudia na námestiach neštrngali v roku 1989 preto, aby si teraz vypínali radiátory, lebo nemajú na kúrenie.

U Pellegrini sa tiež miešali spomienky s politickou agendou.

Zástancovia Kotlebu a Mazureka sa stretli v akejsi nikým nedirigovanej chvíli. Lietali svetlice a atmosféra pripomínala Trnavský futbalový štadión.

Policajtom sa podarilo výtržníka vytrhnúť z davu a samotný dav zatlačiť spred budovy úradu vlády na Námestie slobody.

A samotný aktér udalostí 1989 Milan Kňažko v televíznom vysielaní uznáva, no zároveň aj spochybňuje spomienkový optimizmus.

Ako jeden z mála vtedajších aktérov ostáva naďalej optimistom. Možno mu v tom pomáhajú aj jeho nesporné herecké vlohy.

Staré a nové zapadnuté prachom spomienok.

Ku samotným predprevratovým časom sa viem vyjadriť len cez prizmu vlastného detstva.

Žili sme v primeraných podmienkach s dostatkom jedla a s ústredným kúrením. Obaja rodičia pracovali, my dve dcéry sme navštevovali základnú školu.

Nik z našej rodiny netrpel v uránových baniach.

Nikoho z nás netýralo ŠTB, nepokúšali sme sa ilegálne prekročiť hranice ani sme nemali tendencie vyvíjať akúsi protištátnu, či protispoločenskú činnosť.

Po prevrate však prvým z krokov bolo vyhodenie maminky z práce.

Predtým bola vedúcou troch prevádzok, po prevrate už len jedna z armády nezamestnaných.

Pred prevratom s radosťou ukazovala, čo všetko nám kúpila, po prevrate už bol problém kúpiť aj 2 pulóvre pre 2 dcéry. Kúpila iba jeden, mali sme sa podeliť. Ja som študovala v Žiline, sestra v Banskej Bystrici, teda to delenie pulóvra bolo smutné až absurdné.

Keď som potrebovala na jeseň nové topánky, mama ma zaviedla do obchodu s obuvou a ukázala na jediný výrazne zlacnený pár. Bol mi o číslo väčší, no zase sme stáli pred zúfalou voľbou:

-Buď si vezmeš tieto, alebo ti nekúpim žiadne. – znelo matkino rozhodnutie.

Tak som odvtedy chodievala v topánkach vypchatých vatou. Navonok to vyzeralo krásne a mne neostávalo iné, než si zvyknúť.

Na univerzite som už bola samá kosť a koža. Ak som potrebovala novú obuv, či kabát, musela som si na to zarobiť. Brala som od upratovania po doučovanie hocičo.

Na teplé jedlo z menzy som mala peniaze len každý druhý deň.

Neoplatilo sa mi cestovať domov, tak som Žiline trávila súvislé 2-3 týždne.

Ak si však prečítate hociktorý z medailónikov o mne, dozviete sa iba:

Vyštudovala Žilinskú Univerzitu, odbor Manažment. O všetko tom strádaní sa nehovorí, utrpenie jednotlivca spoločnosť nijako netrápi.

V dnešných „slobodných časoch“ môžeme všetci slobodne skapať hladom.

Ilustračné foto: autorka