Je interesantné čítať vaše komentáre a vnímať ako premýšľate. Som rada, že sú tu ľudia, ktorí majú blízko ku kultúre, filozofii, náboženstvu. Iným vadia zdanlivé banality, či aj priveľa Čechov, či bohemizmov. Tento blog teda bude o Nemcoch a ako ich jeden film primäl preťať mlčanie.
————————–
„Nemecký minister zahraničných vecí povedal, že film dokazuje, ako môže kultúra ovplyvniť politiku. Kolónia bola podľa neho „spúšťačom“, ktorý uviedol do pohybu sled udalostí. Výsledkom bolo až spomínané odtajnenie dokumentov a ospravedlnenie od vysokopostavených nemeckých politikov.
Režisér filmu Florian Gallenberger venoval výskumu a zberu informácií o osade päť rokov. Film začal točiť až po tom, čo si bol istý, že prostredie Osady dôstojnosti zobrazí dostatočne realisticky. Že sa mu to podarilo, uznávajú aj miestni obyvatelia.“
Zdroj: dennikn
Reč je o filme Kolónia z roku 2015 natočený podľa skutočných udalostí v kolónii Dignidad v Chille v období Pinochetovho režimu. Kolóniu Dignidad založil a viedol bývalý nacistický sanitár Paul Schäfer. Ako hlavná ženská hrdinka v ňom zahviezdila Emma Watson.
Pre Nemcov porážka nacizmu priniesla turbulentné časy. Norimberský proces odsúdil najvýznamnejšie nacistické orgnizácie a hŕstku najvýznamnejších predstaviteľov fašistického režimu.
Množstvu ďalších nacistov sa však podarilo uniknúť do severnej a hlavne južnej Ameriky. Iní proste ostali vo svojich domovoch a v roku 1968 si odsúhlasili kontroverzný zákon, ktorý vraždenie civilistov preklasifikoval na obyčajné zabitie, čím sa zločiny mnohých predstaviteľov SS jednoducho premlčali.
Takto unikli zaslúženému trestu.
Paul Shäfer sa o založenie duchovného spoločenstva pokúšal už v Nemecku, ale obvinenia zo sexuálneho zneužívania detí ho donútili ujsť.
V Chille si kúpil usadlosť a založil kolóniu Dignidad – kolóniu dôstojnosti. Vznikla v 60-tych rokoch 20. storočia a obývali ju tri stovky Čiľanov ako aj nemeckých prisťahovalcov. Zavítalo k nemu aj zopár nacistických uprchlíkov.
Lákal veriacich z Nemecka s prísľubom nového začiatku, vybudovaním komunity založenej na biblických princípoch. Avšak navonok idylická usadlosť prinášala stále tvrdšie pravidlá.
Osadníci boli striktne oddelení. Ženy, muži, deti zvlášť. Neumožňovali sa nijaké stretnutia, svadby, vzťahy. Deti odoberali matkám.
Vodca poznajúc silu tradičnej rodiny neumožňoval žiadne rodinné väzby pestovať. Nedostatok detí riešil prísunom čílskych sirôt.
Muži aj ženy zvlášť sa 14-16 hodín denne venovali ťažkej práci na poliach, v dielni, či miestnej nemocnici.
Deti sa učili spievať a boli vydané napospas pedofilnému pastorovi.
Tie, čo mu neboli po vôli, končili v podzemných katakombách.
Tam sa nachádzali mučiarne, kde týrali nespokojencov, ale aj politických väzňov, ktorými ich zásobovala Pinochetova vláda.
Obohnaní ostnatým drôtom, strážení strážcami so zbraňami a bojovými psami, nemali veľa šancí na útek.
A predsa je ten film o úteku. Emma Whatson hrá letušku a do kolónie prichádza dobrovoľne, aby vypátrala svojho uneseného partnera- nemeckého fotografa.
Ako priznáva aj denník N, tento film bol spúšťačom.
Nemecké zastupiteľstvo v Čile dlhé roky prižmurovalo oči a nechránilo svojich občanov v Kolónii. Koniec kolónie Dignidad nastal po páde Pinochetovho režimu. Pastor ušiel a 9 rokov sa schovával pred spravodlivosťou. Po dolapení však už zvyšok svojho života strávil vo väzení.
Zrazu ostala veľká dilema, čo s preživšími. Časť sa vrátila do Nemecka, ďalšia naďalej žije v kolónii, ktorá sa pretransformovala na turistické centrum s názvom Villa Baviera. Niektoré obete voči turizmu na tomto mieste protestujú, iní proste nemali kam ísť. Kam by šli siroty bez vzdelania a rodinných väzieb?
Nemecká vláda sa istý čas bránila vyplácaniu odškodného. Avšak jednej z obetí sa podarilo vyštuodvať za právnika a napokon sa zrejme aj pod vplyvom spoločenského tlaku, odškodné pre obete začalo priznávať.
Možno si poviete, že s nami táto smutná história má pramálo spoločného.
Pre mňa najväčším ponaučením je, že literatúra faktu má svoj nesporný význam a zmysel. Že má zmysel aj dlhé roky zbierať informácie v záujme hľadania nespochybniteľnej pravdy. Lebo najväčšou zbraňou je mlčanie, bez spoločenského tlaku by mnohé zločiny ostali nepovšimnuté a nepotrestané.
A hrozbe siekt čelíme aj my. Možno si ani neuvedomujete, koľké rôzne sekty sa pokúšajú lákať naše deti, vnučky, či nás samotných do svojich osídiel.
Recept je často rovnaký: jediný charizmatický vodca, veľké sny a krásne sľuby, slepá poslušnosť ovečiek. Udivuje tiež skutočnosť, koľké stavali svoju existenciu na Biblii. Tá kniha je tak rozsiahla a tak málo zrozumiteľná, že ponúka široký priestor na dezinterpretácie, či oháňanie sa ňou v najnemožnejších súvislostiach.
Onoho času mi jeden milý komentátor napísal, že Rozprávky z nás robia lepších ľudí. Pod vplyvom týchto poznatkov mám však dojem, že rozprávky z nás robia zraniteľnejších ľudí. Robia z nás ľudí, ktoré dúfajú v dobro aj na miestach, kde ho niet, ľudí, ktorí uveria falošným prorokom a mesiášom a nechajú sa nalákať na ich klamlivé prísľuby.