Bolo by fajn veriť, že písanie kníh nie je len zábavkou bohatých ľudí. Že jestvuje reálna šanca na vydávanie aj pre človeka s „vítrem po kapsách”, avšak s nezlomnou vôľou a odhodlaním. Peter Nagy sa nebráni tantiémom,….
Ľudia s nadštandardnými príjmami to majú nepomerne jednoduchšie, stačí iba písať a platiť. Knihy sa utešene kopia, z roka na rok.
Iní majú tých financií pomenej a tak sa aj z jedinej vydanej knihy tešia, ako dieťatko na Vianoce.
A potom sú tu rôzne literárne súťaže aj časopisy, ktoré nás rôznym spôsobom chvália aj hania, motivujú aj odrádzajú.
Nemenovaný literárny magazín, ktorý aktuálne žije zo svojej niekdajšej slávy mi poslal nemilý odkaz. Ak by mali aspoň toľko guráže, že sa pod svoje články podpíšu menom, nielen nič nehovoriacimi iniciálami, možno by ich slová aj mali nejakú váhu.
No ak mi nejaký Andy T. ide nadávať kvôli pseudonymu, ak sa púšťa do pokryteckého mudrovania ako „pseudonym neurobí z človeka umelca” a oháňa sa dokonca menom už zosnulého básnika?
Vraj by sa ani tomu zosnulému básnikovi moje dielo nepáčilo! Lebo on je čo? Médium? Alebo hovorca mŕtvych?
Ozaj by som si nedovolila rozprávať a hodnotiť diela v mene mŕtvych.
Ak by ten zosnulý básnik ešte žil, mal by šancu si moje dielo čítať aj komentovať, no uzurpovať si právo hovoriť v jeho mene mi príde ako svätokrádež.
Rovnako smiešne vyznievajú argumenty, ak moju z reality vychádzajúcu poviedku nazýva nereálnou a neuveriteľnou.
V kontexte s ostatnými odkazmi, kde ľudí vyslovene chváli a povzbudzuje, sa tento pod krstné meno schovaný autor snaží navodiť dojem, že ho bombardujú samí nadaní ľudia, ktorých On ochotne víta a podporuje. Len tá nafúkaná Montmartre! Tej by asi mal zdrevenieť jazyk a pero vypadnúť z rúk v okamihu.
Asi nemá zmysel moc s týmito tendenčnými a zaujatými riadkami strácať čas a chuť.
Netuším, z čoho mi pripisuje zámer – robiť sa umelcom skrz pseudonym.
Ak by za nás pseudonymy dokázali čarovať, asi všetky by sme sa mali volať Panny zázračnice, či Divotvorní Jankovia.
Zámerom môjho pseudonymu bolo ochrániť moje súkromie. Práve pre to, že pociťujem tú svoju omylnosť, krehkosť a zraniteľnosť.
A iste aj preto, že drvivá väčšina toho, čo píšem, má svoje reálne korene, čo sa samozrejme môže a aj stretáva s vlnou nevôle.
Práve pre to je fajn tento blog, kde mám dostatok slobody a priestoru. Kde po mne nik nežiada rodné, či telefónne číslo.
A fajn sú aj všetky napísané a zhudobnené texty. Prenášajú pár mojich emócií, smerom von.
Keďže moja textárska kariéra ani zďaleka nepripomína spanilú jazdu Kamila Peteraja, ani nemám monopol na písanie pre najväčšie celebrity.
No z času na čas si niekto niečo z mojej tvorby vyberie a zhudobní. Natočí aj nejaký ten nízkonákladový klip a voila: emócia má voľný priechod k poslucháčovi.
Báseň Sme ľudia som písala vo vypätých chvíľach, na obranu jedného básnika a jeho ťažko pochopiteľného konania.
Oslovila Romana Buhoveckého a vyzerá po zhudobnení takto:
https://www.youtube.com/watch?v=03AG2KOO_8s
Báseň Hra na plač pochádza z rovnakého obdobia. Kúsok som ju oprášila a ujal sa jej ďalší pesničkár. Tento nízkorozpočtový videoklip a naša rocková balada sú aktuálnou novinkou a robia mi radosť v týchto nie práve ideálnych časoch.