Influencer v centre Bratislavy…
Televízia aj rádiá sa pretekajú v prinášaní najnovších správ o Ukrajine a vlne solidarity naprieč spoločnosťou. Dokonca aj niektorí básnici sa naladili na túto vlnu a zdieľajú samé diela s touto tematikou. Možno aj čitateľ mojej mapy očakáva, že nasadnem na túto vlnu, že tu teraz začnem vo veľkom politizovať, alebo nariekať nad utrpením ukrajinského ľudu. Avšak, možno vás zase raz sklamem, no priniesla som vám aj dnes úplne iný content.
Milan bez mapy síce Ukrajinou už párkrát prechádzal, avšak nebola to jeho cieľová destinácia.
Influencer v centre Bratislavy…
Čítala som knihu Influencer a aj keď nechcem čitateľa zaťažovať amerikanizmami, minimálne tieto dve slová sa v jeho svete omieľajú snáď aj pričasto.
Influencer – človek schopný ovplyvňovať verejnú mienku
Content – obsah zdieľaný na blogu
Raz sa mi už stalo, že ma čitateľ nazval influencerkou a tie contenty zdieľam celkom pravidelne. Avšak ten môj vplyv na verejnú mienku je v porovnaní s tým, čo nám tu prevádza Milan bez mapy, niekde úplne inde.
Možno najradikálnejší rozdiel medzi nami dvomi je, že Milan Bardún si blogovaním dokáže zarábať a dokonca nadštandardne, kým ja píšem zväčša zadarmo a písaním, či organizovaním spoločenských stretnutí si dokážem zarobiť maximálne pár desiatok eur.
Povýšený Andysta mi možno zase bude nadávať do mentálne retardovaných, no už celkom dlho som nevedela nájsť recept, čím to je? Prečo si písaním dokáže zarobiť len hŕstka vyvolených a všetci ostatní to majú iba ako hobby?
Milan bez mapy vydal E- knihu a zarábal.
Ja som vydala tri E- knihy a nezarobila ani cent. Písala som totiž na platformu niekoho iného. V systéme: Vitaj a teš sa, že tu môžeš písať –ALE –nezapadáš do našej komunity, tak si tu už viac nenapíšeš!
Milan tú svoju E-knihu písal aj s ďalšou cestovateľkou: Alex zo Sniny. Pri písaní si ešte rozumeli, po vydaní sa ich cesty rozišli, Samozrejme, že nevidím im celkom do karát, ale mám dojem, že Milan fungoval aj ako vydavateľ a propagátor tej E-knihy a vec, čo ich napokon rozdelila, mohol byť práve ten finálny zárobok – kto, koľko a prečo.
V malinkom vydavateľstve, s ktorým mám priateľské väzby, tiež bola obdobná búrka v pohári vody. Mladá a nadaná poetka vyhrala autorskú súťaž a vydali jej knihu. Nádejná autorka čakala honorár vo výške stoviek eur, no zarobila len pár desiatok. Urobila obrovský škandál, začala sa oháňať autorským zákonom, nakoniec sa náklad stiahol a nechal skartovať. Vtedy mi táto naša autorka prišla až moc ambiciózna, no možno len túžila byť ďalším Milanom, ktorý si písaním dokáže aj slušne zarobiť.
Teda vráťme sa k Milanovi. Prečo jeho blog zarába? Lebo je to jeho vlastná webová stránka, ktorú si sám vytvoril prostredníctvom nudného programovania a HTML kódov. Všetky ostatné bezplatné platformy vám síce podajú pomocnú ruku a vy sa môžete tešiť z možnosti písať, prípadne, že vás niekto nazýva influencerom, no v praxi to bude stále iba voľnočasová aktivita, dostanete maximálne tak jednu knižku zadarmo, či pozvanie niekam.
Milanovi Bardúnovi sa podarilo vytvoriť okolo seba komunitu z desiatok tisíc sledovateľov. Kúpil si jednosmernú letenku na Filipíny a zamakal na tom, aby sa dokázal uživiť s tým, čo ho baví.
Avšak skôr, než by sa hocikto z jeho obdivovateľov rozhodol podať výpoveď v práci a kúpiť tú jednosmernú letenku, mal by si založiť tú už vyššie spomínanú samostatnú webovú stránku. Mal by jej dať akýsi atraktívny vizuál a začať zbierať sledovateľov.
Ohľadom hejtu a kritiky sme na tom s Milanom narovnak. Aj keď ja píšem na platformy iných subjektov, tak tým terčom nevôle a kritiky sa stávam rovnako.
„Ľudia na internete sú krutí. Samozrejme, spravil som chybu, no vo virtuálnom svete vám to dajú pocítiť desaťnásobne silnejšie, ak sa skrývajú za prezývku alebo komentár. A keď si kopne jeden, pridá sa aj ďalší. Veď to je nič.“
Mňa ľudia vyštvali a povyhadzovali z celej rady facebookových skupín. Napokon sa s tým človek zmieri a vyrovná. Netancujem, ako oni pískajú, tak je asi lepšie držať sa vzájomne v úctyhodnej vzdialenosti.
V tomto sú jeho skúsenosti veľmi podnetné a povzbudzujúce. Hlavne tá historka o úspechu hluchej žaby.
Milan v podstate utekal pred nudným a nešťastným životom na Slovensku do exotických destinácií. Avšak pred realitou sa mu ujsť nepodarilo:
„Zabudneš len do chvíle, kým sa nevrátiš. Všetko ťa počká a všetko si ťa nájde. Avšak v tej istej vode, v ktorej zemiak zmäkne, vajce stvrdne. Ja som sa konečne odhodlal prestať byť zemiakom.“
Jedna dáma, čo sa vraj snaží byť mojou priateľkou, mi minule napísala fakt hnusnú vetu: „Dostala som cenu, teraz penis, co?“
Za normálnych okolností by to bola pekná udalosť a mohla by som sa na ňu usmiať, či jej gratulovať. No takto je to len zúfalé, aké otrasné postoje mi tá ženská prisudzuje. Ako si namýšľa, že kvôli kúsku papiera s jej menom budem zrazu zelenieť od závisti a páchať rituálnu samovraždu.“
Odpísala som jej len ironicky „Nie, ja nemám penis.“
Ak by som už mala niekomu niečo závidieť, tak Milanovi, že dokázal byť tou hluchou žabou, že si šiel za svojím snom navzdory všetkým, čo doňho kopali a neverili mu. Že sa dokáže blogovaním a vydávaním kníh uživiť.
No aj od Milana sa snažím iba učiť sa. Zelená závisť ešte nikomu v ničom nepomohla a ja by som tiež nebola výnimkou.
„myslel som na ľudí. Na tých, ktorí mi posledné roky hovorili, že to nedokážem. Vraj by som si mal nájsť „normálnu“ robotu, viesť „normálny“ život, robiť „normálne“ veci a nenosiť ružovú farbu. Tí ľudia chceli, aby som bol ako oni. Keď som tam stál a sledoval západ slnka nad mestom na konci sveta, prízraky začali miznúť. A s nimi zmizli aj všetky pochybnosti. Kde sú dnes? Neviem. Viem však, kde som ja – presne tam, kde som chcel byť. A v ružovej mikine.“
Fotografia: autorka