Krvavé kytice

4. marca 2022, rmontmartre, Poézia Texty piesní

Rusko obsadilo Černobyľ a dnes zaútočilo na najväčšiu jadrovú elektráreň. No od nás sa očakáva, že zachováme pokoj a nebudeme podliehať panike. Pritom naše orgány už pracujú bez prestávok, lebo žiadostí o vydanie cestovných dokladov v skrátenom konaní pribúda.

Je možné sprofanovať už aj smrť? Stáva sa len číslom v štatistikách.

Niekedy nás bombardovali umieraním len v krimi novinách. Potom prišli Covid vlny a to nekonečné rátanie nakazených a mŕtvych.

A aktuálne je tu vojna, ktorá tečie z vodovodného kohútika. Rátame počty mŕtvych civilistov aj padlých ruských vojakov.

Voľakedy nemali televízie a médiá ich nebombardovali bez ustania. No umieralo sa neustále. Smrť sa stala súčasťou ľudovej slovesnosti.

Prebal útlej zbierky v mäkkej väzbe na prvý pohľad môže desiť.

čítanie v MHD – v Blave nič neobvyklé

No na ten ďalší prináša zase len lásku a smrť.

Veľká pozornosť sa venuje žene. Matka milujúca a strácajúca svoje dieťa, nevesta milujúca a strácajúca svojho ženícha….

Karel Jaromír Erben vydal zbierku po prvý krát v roku 1853 ako Kytice z pověstí národních. V roku 1861 pridal baladu Lilie a piesne.

Vnútro je popretkávané ponurými čiernobielymi ilustráciami.

Stretávame sa tu s básňami vo viazanom verši, s obľubou sa využíva opakovanie a jednotlivé básne prinášajú príbeh, čo je asi ten najväčší rozdiel oproti modernej súčasnej poézii, ktorá sa často uspokojuje len s vyjadrovaním pocitov miesto opisu akéhokoľvek deja.

A na ochutnávku aspoň niečo z Lilie – pár riadkov, ktoré mi prídu aktuálne aj dodnes:

„Nedávejte mne ve vsi na hřbitov,

tam bývá nářek sirotkú a vdov,

tam slzí hořkých mnoho plynulo:

srdéčko mé by hořem hynulo.

 

Pochovejte mne pod zelený les,

tam na mém hrobě kvésti bude vřes,

ptáčkové mi tam budou zpívati:

srdéčko moje bude plesati.“

 

A aby tej smrti nebolo málo, aj moje milované Heľenine oči majú čo povedať:

 

Fotografia: autorka