Dostala ma cenou a pútavou obálkou…
Premýšľam, koľko ľudí tak môže vo mne vidieť neľútostnú kritičku. Pritom máločo poslednou dobou vyslovene odmietam. Je to aj tým, že si knihy vyberám sama a zväčša teda držím v rukách diela, ktoré mi za to stoja.
No ak dvaja robia to isté, nebude to ani zďaleka také isté.
Kytice boli o láske a smrti a boli vo svojej prostote krásne.
Dostala ma cenou a pútavou obálkou…
Stretneme sa v pekle sú tiež o láske a smrti, ale pôsobí to na človeka otrasne, deštruktívne. Obdobne ako zábery zbombardovaných bytoviek, kedy proste nechápeme prečo a načo sa to všetko vlastne musí diať.
Michaela Izsáková (1995, Bratislava) študuje na gymnáziu a je závislá …od segedínu ???!!!
Marenčin Print sa rozhodol vydať jej dielko patriace kdesi medzi krvavé horory.
A ja som sa k nemu dostala v Knihách za babku, tuším jediné euro stála.
Nemám rada horory vo filme a nevyhľadávam to ani v knihách.
Mladučká Izsáková ťahala story do akýchsi filmových výšin.
Ťažko zadefinovať hlavnú postavu. Každý jeden účinkujúci sa zároveň stáva rozprávačom a my môžeme len naslepo tápať, kde s kým vlastne aktuálne sme.
Je hlavnou postavou dokonalý párik s nádhernou dcérkou?
Alebo je to psychopatický vrah, ktorý zohavuje telá na nepoznanie?
Či je to psychologička, ktorá sa venuje zdrveným obetiam aj samotnému vrahovi? – čo je samo o sebe vysoko nepravdepodobné. Niečo, akoby hráč vo futbale mal kopať na obe bránky, veď je kvázi jediný, koho si autorka v tejto polohe vysnívala.
Nechutný masový vrah vo väzení týra už iba seba samého:
„Celý ten čas som sa snažil uniknúť smrti, bojovať proti nej. Stačí sa jej chytiť za ruku a ona ma vedie. Približujeme sa tam, kde to končí. Krvavé plamene bolesti ma privítajú. Jemne ma pohladia po tele a spaľujú pokožku. Ocitol som sa v pekelnej temnote. Navždy.“
Teda čo ma vlastne znechucuje? Jediným slovom všetko. Od presladených scén rodinného šťastia až po nechutné páranie sa v ľudských telách a vyberanie čriev z tela. Tak toto nám naozaj treba? A v takýchto absurdných extrémoch?
Pritom z celého nášho života je zrejmé, že život nie je natoľko extrémna emočná horská dráha, než akú nám táto slečna ponúka.
Čo s tým? Autorka ma prosto presvedčila o tom, že jej dielo je lepšie obchádzať a už ho do budúcna nevyhľadávať. No nechcem vám tu dávať ukážku z tých najnechutnejších častí.
Tak aspoň jedna z opisov smrti. Tá menej nechutná a teda aj najbližšia k možnej realite.
„Noha akoby sama pritláčala plyn. Auto naberá rýchlosť. Tak ako myšlienky. Nikto sa nad tým nezamyslí. Smrť pozerá do auta. Romanov otec zviera volant, Lexina mama má opretú hlavu o okienko a jej manžel tvár zaborenú v dlaniach. Smrť sa usmiala a mávla rukou.
Náraz. Svetlo. Tma. Pokoj.“
Fotografia: autorka