Už nikdy by bol asi príznačnejší názov.
Slané pistácie v Katkinom dezerte „chutili nahovno”, priznala sebavedomá Sabina. Je to ozaj celkom veľké faux pas, pomýliť si soľ s cukrom.
Malá Kajka robí zlému tatovi všelijaké šibalstvá. Raz mu odstrihne všetky gombíky z košele a on nasrdený ide reklamovať do dedinského Rozličného tovaru. Inokedy naservíruje zlému tatovi čaj so soľou, aby sa na ňom potom zase tajne zabávala. No toto šibasltvo jej predsa len nevýjde a musí si ten nechutný čaj vypiť sama.
Mám to šťastie, že kade chodím, tade stretám ľudí s rovnakou láskou ku knihám. Jedni darujú, iní aspoň požičajú. Tak sa ku mne dostala aj Monika Macháčková: Nikdy nebudem piť slaný čaj.
Už nikdy by bol asi príznačnejší názov.
Ďalšia kniha s názvom, čo mi toho veľa nehovoril, kým som ho nezačala čítať.
Je tu ďalšia Evitovka, dizajn rovnaký ako všetky ostatné Evitovky na trhu.
Ženské romány celkovo nie sú moja najobľúbenejšia kategória. Naposledy som čítala Evitovku ešte pred rokmi. Bola o nudapláži a tyranskom manželovi.
Táto je o slanom čaji a o tyranskom manželovi – otcovi.
Macháčková pokladá ťažké otázky, aby na ne dávala svoje jednoduché odpovede.
A tak tu máme Karola, čo sa z traumy v detstve proste prepol a znenávidel celý svet. Submisívnu manželku, ktorá dlhé roky trpí, aby kazil život jej aj ich dvom dcérkam a na záver dve dcérenky, ktorých sa tatovo doživotné vyčíňanie akoby zázrakom nijako mentálne nedotklo. Vyrastajú s nich zdravé, sebavedomé a šťastné mladé ženy.
Samotná Karolína patrí niekam do motivačných románov. Kam si podá prihlášku, tam ju vezmú, do čoho sa pustí, to hravo zvládne, stretáva samých úžasných a ústretových ľudí.
Nechcem byť zase prehnane negatívna, no neverím, že jediná trauma prepne zdravého malého chlapca na doživotného psychopata.
A tiež sa mi nechce veriť, že z dievčat, ktorým je celé detstvo prízvukované, aké sú naničhodné a nemali sa ani narodiť, raz vyrastú tie najschopnejšie ženy pod slnkom.
Autorka zrejme nikdy nenavštívila žiadne krízové centrá, aby sa na vlastné oči presvedčila, aké „šťastné a zdravé” sú tie obete domáceho násilia a píše nám svoje ženské romány ako na páse z pohodlia svojej domácej romantickej pracovne cez prizmu vlastného šťastného života.
Prosto zjednodušený, kvázi dokonalý svet, kde stačí eliminovať zopár tyranov a „úchylákov” a budeme tu mať raj na zemi.
Ináč, tým úchylákom sa v knihe myslí zženštilý muž, ktorého odhalenie je pre našu hrdinku ako blesk z jasného neba.
„A nechápala.
Lebo toto sa pochopiť nedalo.
V predsieni pred zrkadlom stál ON.
V mojich modrých šatách.
Práve si maľoval ústa.
Keď ma zbadal, zľakol sa.
Nevedela som, kto z nás viac.”
Zámerne som meno nahradila zámenom ON, nech neprídete o ten šok, aký nám tu autorka opisuje. Ako vidíte, s členením textu sa tu pracuje naozaj veľkoryso. Kniha je členená na desiatky kapitol. Pomaly čo výjav, to samostatná kapitola a haldy poloprázdnych strán s obrovskými číslicami.
Ak by ste sa moc nudili, na tie prázdne listy si môžete začať skladať básne 🙂
Ja zvyknutá na básnické zbierky, kde autori šetria papierom a kopia báseň vedľa básne, zrazu vídam takéto až plytvanie papierom. No treba skonštatovať, že ženské romány patria medzi najvyhľadávanejšie žánre a tak zrejme dokážu byť aj navzdory takémuto plytvaniu papiera ziskové.
Za mňa doteraz vyhrávajú Jednorožce a ostávam v očakávaní, koho a s akou knihou v ruke mi ešte môj osud priveje do cesty.
Príjemný štvrtok priatelia. Aj keď štvrtok v maďarčine má aj negatívny podtón a hláška „csütörtököt mondott” –povedal/a štvrtok – znamená, že sa niečo práve pokazilo, ergo vypovedalo službu.
Fotografie: autorka