Na bratislavských Kramároch našli v hniezde záchrany mŕtveho novorodenca. Údajne tam nezaopatrený ležal tri dni, čo mohlo spôsobiť jeho smrť. Vyšetrovanie naďalej prebieha a verdikt je v nedohľadne. Doteraz tie hniezda záchrany fungovali spoľahlivo a matky mali šancu odložiť tam anonymne svoje nechcené dieťa.
Nechajme bokom naše nešťastné zdravotníctvo, ktoré nám nedokáže ukázať ani kamerové záznamy, ktoré z toho miesta proste musí mať.
No zamýšľali ste sa niekedy nad matkou, čo je schopná vzdať sa aj vlastného dieťaťa?
Vasilková napísala desiatky kníh o materstve a aj tak sa od nej sotva čosi dozvieme. Jej knihy sú písané v chvate a šablónovito. V každej jednej nám predostiera až gýčovite rovnaký poddruh „dokonalej matky“, čo po osemhodinovej šichte varí ukážkovú večeru a vzorne umýva riad po veky vekov.
Iné autorky tiež vykresľujú rodinné šťastie ako niečo gýčovito dokonalé, s usmievavými detičkami a pracovitými oteckami.
Na realitu akoby nikto nebol zvedavý.
Akoby kýblom gýčovej ružovej farby oblievali materstvo aj veci s tým súvisiace.
Akosi s bohorovným presvedčením sa nás snažia presvedčiť, že stačí prekonať pôrod a tie materské pudy sa v žene vygenerujú automaticky.
A že dieťa je jediné šťastie, ktoré dáva životu zmysel.
No v realite vidíme X prípadov, kedy sa tie materinské city neprejavujú práve v dokonalej podobe. Detské domovy sú plné odstrčených detí. A aj do hniezd záchrany prichádzajú tie prírastky v hojnom počte (77 je dosť veľa, nie?).
Lebo proste nestačí absolvovať pôrod, aby sa zo ženy stal dokonalý robot schopný obslúžiť dieťa nonstop 24/7.
Lebo, možno to mnohým nedochádza, ale aj žena je len človek.
S vlastnými predstavami a potrebami.
A možno nebude zvládať vstávať každé dve hodiny a prebdieť celé noci.
A možno ju nebude baviť X hodín denne tráviť hrami s bábikou a plyšákmi.
Videla som film The Lost Daughter – Stratená dcéra.
Film, ktorému možno ani neporozumiete, natočený podľa novely, ktorá na rozdiel od Vasilkovej, nám má čo povedať.
Ak už nič iné, tak aspoň to, že za až gýčovitou krásou sa dokáže skrývať zlo, skazenosť, hniloba…
Zrazu tu máme postavy rodičov, ktorí svoje bremeno rodičovstva z rôznych dôvodov nezvládajú.
Hlavnou postavou je matka – literárna vedkyňa – karieristka.
Matka, ktorá je intelektuálne natoľko inde, že ju nebavia nekonečné hry s bábikami. No zároveň svoje dve dcéry nedokáže natoľko zamestnať, aby sa v pokoji mohla venovať svojej práci, či sebe samej.
Tiež som svoju matku vnímala ako workoholičku. Pamätám ako aj doma dlhé hodiny presedela nad papiermi z práce. A niekedy celé noci trávila čítaním kníh.
A tiež som nebola také to gýčovito sladké, dobré dieťa.
Žiarlila som na mladšiu sestru a vraj som sa hádzala aj o zem.
Pamätám, raz ako cca 8-10- ročné dievčatká nás ocko s mamou vzali na nákupy do Maďarska. Boli sme v potravinách a mali sme už plný košík, no ja som ešte chcela čokoládu. Pre mamu to v tej chvíli bola nehoráznosť, od ktorej jej praskli nervy. Nechala nákup nákupom, vybehla na cestu a stopla si prvé auto, čo šlo okolo.
Ocko musel celý ten nákup zaplatiť a uložiť do tašiek. Tašky do našej embéčky a s pocitom, že nevieme, čo sa deje s našou matkou, sme sa pomaly pobrali k hraniciam.
Aj hrdinkou Lédou zmietajú rovnaké emócie.
Lebo život nie je gýčový ženský román.
A niektorým momentom a emóciám možno nikdy celkom neporozumieme. No aspoň by sme si mohli pred nimi prestať zakrývať oči.
https://en.wikipedia.org/wiki/The_Lost_Daughter