Človek by mal v prvom rade vedieť kto je a kam patrí.
Nedávno som do firmy písala medailónik, tak teda: Narodila som sa v Rimavskej Sobote do maďarskej rodiny, ale chodila som do slovenských škôl a absolvovala Žilinskú Univerzitu v odbore Manažment.
Som 20 rokov vydatá, heterosexuálne orientovaná, žena.
Nepotrebujem tráviť mesiace v Tibete, aby som poznala, kto som.
Nepotrebujem predžuté informácie, aby som vedela, ako si treba práve prezliekať kabát.
Nehalím sa do ukrajinskej, ani ruskej vlajky.
Nepodporujem vojnu, agresiu, ani násilie.
Som za MIER.
Som za Gándhího cestu.
Súhlasím s Chmelárom: za mier sa nebojuje, mier sa nadobúda ….mierovými rokovaniami a dohodami.
Nie fyzickými útokmi na ruskú ambasádu.
NIE fyzickou inzultáciou posledných pamätníkov SNP.
NIE hanobením pohrebného miesta.
NIE šírením nenávisti voči rase, etniku, či národu.
Vnímam tú „obrovskú vlnu solidarity“ a tony žlto-modrých vlajok.
Vídam slovensko-ukrajinské nápisy, billboardy aj transparenty.
Ľudia by pomaly rozdali aj to, čo ani nemajú.
Vnímajú ich ako svoje adoptované rodiny, lietajú s nimi po doktoroch a úradoch.
A mne je naozaj ľúto, že smerom k našej národnosti, žiadna obrovská, ale nulová vlna solidarity.
Žiadne slovensko – maďarské nápisy, žiadni zamestnanci a dobrovoľníci ovládajúci našu reč. Proste nič a nula v rámci motta „Maďari za Dunaj.“ To, že tu žili naši otcovia, dedovia aj pradedovia, to tu nikoho netrápi. Veď predsa Trianon z nás urobil politických bezdomovcov.