Dvojica hlavných hrdinov sa infiltruje do sveta trollov.
Kde sa berie toľko nenávistných komentárov na internete? Kto píše Fake News a ako funguje ruská propaganda? Ak sa na niekoho povie, že ho podporuje banda platených trollov, ako to v reáli naozaj funguje? To tí ľudia 24/7 sedia za počítačmi a sú platení za šírenie nenávisti a vyvolávanie rozvratov? Michal Hvorecký v knihe Trol hľadá odpovede práve na takéto otázky.
Dvojica hlavných hrdinov sa infiltruje do sveta trollov.
Knižku vydal Marenčin v roku 2017. Autor v tom čase ešte nemohol vedieť, že o dva roky vypukne Covid a aké šialenstvo so sebou aj vo verejnom priestore vyvolá. Avšak čo sa týka poprevratovej Bratislavy a najväčších mocností, tak tam sú jeho postrehy vysoko aktuálne.
„Politika sa stávala čoraz absurdnejšou. Šuškalo sa, že víťazi voľby sfalšovali, že si ich kúpila mafia, ktorá ovládla viaceré strany,“ opisuje Hvorecký našu nemenovanú postkomunistickú krajinu.
Človek sa akosi automaticky pýta, kto je ten Michal Hvorecký? USA nemá problém volať USA, avšak z našej metropoly je v jeho príbehu len Diera a Rusko nazýva len zahmlene Ríša. O čo viacej zahmlieva, o to viacej varuje. Hlavne pred ríšskou propagandou, okolo ktorej popisuje aj celú centrálu trolov.
„Túžiš pomôcť Ríši? Nehoň si ho v skrýši!
a bráň, čo ti patrí: Ural, Moskvu, Tatry!
nekŕm trola, hoď ho z kola von, to je on!
nepomôže Sion ani Soros, ty homoš,“ takto v knihe repuje Otčina Crew.
Hlavnými hrdinami sú bezmenný, chorľavý samotár a tučko – akési anonymné ja a ešte jedno dievča. Sfetovaná, ale sčítaná intelektuálka Johana. To meno dostala možno po slávnej bojovníčke Johanke z Arku, ktorej sa bojovnosťou vyrovná.
Robiť z feťáčky najväčšiu intelektuálku a superhrdinku je už na zváženie. To si autor naozaj myslí, že tvrdé drogy nijako nedeterminujú mozgové kapacity a že medzi feťákmi nájde tých najväčších mysliteľov 21. storočia?
Anonymnému ja však Johana zmení život. Spoločne sa infiltrujú do centrály, kde sa zamestnajú na plný úväzok.
Falošné správy, falošné dôkazy, šírenie nenávisti 24/7.
Informačná vojna však má aj reálne následky a ničí životy reálnym ľuďom – politikom, Židom.
Kniha je popretkávaná citátmi. Autor sa aj sám pýta, či to tí ľudia robia z presvedčenia, alebo len za peniaze?
Autorovi sa darí na plné obrátky roztáčať šialenstvo, z ktorého nechýba ani šoubiznis, či médiá.
Najmenej uveriteľná postava je rasistka Rozbihuba. Žena, ktorá rómskych spoluobčanov sotva vída a jej nenávisť pramení z ničoho.
Pritom sa v tejto súvislosti žiada aspoň poznamenať, že množstvo našich spoluobčanov sa na takzvanú minoritu nesťažuje preto, že by de facto takmer ani neexistovala, alebo že by sme ich poznali len z vyblednutých starých fotografií. Ak by tomu bolo tak, potom by sme s rovnakou vervou mohli kydať na Eskimákov, či pôvodných obyvateľov Japonska. Ale ak sa človek s niečím nestretáva a neprichádza nijako do konfliktu, tak si k tomu nemá veľkú šancu vypestovať ani akýkoľvek vzťah.
V týchto dňoch si pripomíname 12 rokov od masakry v Devínskej Novej Vsi. A tam strelec Harman tiež nestrieľal na avatary, ktoré pozná len z fotografie.
„Harman strieľal iba po tých, o ktorých si myslel, že mu ubližujú,“ vysvetlil jeho selektívne zabíjanie psychológ Karol Kleinmann.
Čítajte viac: https://domov.sme.sk/c/20723026/rok-2010-prekazali-mu-susedia-zastrelil-ich.html
Johana v závere dokáže pomenovať problémy hybridnej vojny celkom jasne: „Kšeftujete s vymyslenými správami, so sprisahaniami a najnižšími ľudskými pudmi ako závisť, nenávisť, túžba nájsť nepriateľa, antisemitizmus a rasizmus, ktorých sa v krízových dobách vždy nájde hojne.“
Kniha zaujme najmä svojou dynamikou a trochu aj prestrelením. Autor opisuje apokalypsu, ktorá strháva masy, no zároveň v diaľke svieti aj svetielko na opačnom konci tunela.
Fotografia: autorka