V prvom rade ste ma potešili, že toľkých z vás oslovila téma psychopatie. V tomto článku voľne naväzujeme na predchádzajúci blog, keďže som minisériu o Dahmerovi dopozerala a som ňou fascinovaná.
Na úvod asi toľko, že nemám rada horory. Príde mi to ako samoúčelné naháňanie strachu.
Historku tohto sériového vraha som si prečítala a nevedela som si ani predstaviť, či to vôbec budem schopná pozrieť.
Na prvý pohľad toho prišlo hrozne veľa, že čo chcú v tom seriáli preberať?
-To v každom diely zabije jednu obeť? – pýtal sa neveriacky môj manžel a odmietal to so mnou pozerať.
Miniséria však predčila moje očakávania. Na rozdiel od recenzie, ktorú vám pre porovnanie dám do článku, aj kvôli bohatým ilustráciám, som nevnímala Dahmera natoľko precitlivelo, ani som z neho nemala nočné mory.
Filmári si proste dali záležať, aby neskĺzli do zbytočnej morbidity a ukázali len to, čo je podstatné.
Oceňujem poctivosť, s akou sa príbehu chopili.
Oceňujem tú až detektívnu prácu, s akou rozobrali zrod a vývoj tohto monštra.
Ako sme naznačovali v minulom článku, už samotný prenatálny vývoj Dahmera poznačila jeho neurotická matka, ktorá sa dopovala liekmi.
Rovnako hlboké stopy na Jeffovi nechalo konfliktné manželstvo rodičov aj že ho matka po rozvode bezcitne opustila.
Hlavne otec je ten neúnavný bojovník, ktorý sa snaží svojho syna udržať ako platného člena spoločnosti.
Ale aj babička je veľká bojovníčka a jednému z obetí svojou obetavosťou zachráni život.
Nemyslím, že by film bol poučný len pre zobrazovanie amerických pomerov. Obdobné pomery, obdobnú homofóbiu a obdobné patologické výviny máme predsa aj u nás.
Stačí si spomenúť len na vraha zo Zámockej. A je mi ozaj ľúto, že jeho otec skĺzol na pole konšpirácií. Aj keď fáza popierania a smútenia by sa dala pochopiť, avšak popieranie samotných faktov je už jednoducho za čiarou.
A ešte jedno mi utkvelo zo štúdií psychopatie: citová otupelosť a prázdny pohľad, vraj ako zdochnutej ryby.
Nepochopiteľná je hystéria po jeho odsúdení, kde sa z neho stáva komiksová postava a pomaly celebrita.
Obdobne si verejnú mienku dokázal počas procesu nakloniť aj ďalší sériový vrah Ted Bundy.
Dahmer miestami vyzerá krotký ako baránok. Miestami aj sám bojuje proti svojmu hroznému nutkaniu.
Na samotnom súde prezradí, že nevraždil z nenávisti.
Fascinoval ho pocit moci. Prvú vraždu spáchal v 18-ke. Krátko po odchode matky. Matka ho opustila, no náhodnému stopárovi nedokázal dovoliť, aby jednoducho odišiel. Bol schopný všetkého, aby ho ten mladík neopustil.
Obdobne dokatoval aj množstvo ďalších pohľadných mladých mužov. Dokonca aj svoju jedinú lásku, kvôli ktorej to na chvíľu vyzeralo, že sa už dokáže ovládnuť a nechá ho žiť. Väčšina jeho obetí boli černosi a aziati práve z dôvodu, že v týchto komunitách nebol taký silný policajný dohľad. Akoby americká polícia chcela garantovať pocit bezpečia len v belošských štvrtiach.
No zase netvárme sa, že u nás nemáme No Go zóny, že nemáme občianske hliadky a spoluobčanov neschopných vpratať sa do kože.
Takže pre mňa úžasná práca a skvelý herecký výkon hlavne od hlavného protagonistu. A minimálne 9 z 10 hviezdičiek.
A ešte mi na refresheri prekáža, že bez platby tam ani koment nenapíšete, čo je ozaj škoda. No na Pravde svoje pocity môžete napísať aj zadarmo.
https://refresher.sk/122154-Monster-The-Jeffrey-Dahmer-Story-Recenzia#diskusia