Strážkyňa odpadu v plnom nasadení.
Život je celkom dlhé dobrodružstvo. A čím dlhšie sme na tomto svete, tým viacej sa toho nabaľuje, tým viac sme toho už videli, zažili.
Nemám rada hektiku posledných dní a je celkom smutné, že posledné roky každé jedny Vianoce trávime inak a inde. Chýba to skutočné stabilné zázemie, kde sa človek cíti v bezpečí a vie, že tam bude aj o rok, o dva, či o desaťročie.
No a k Vianociam chýbajú aj deti.
Deti sú úžasný motivátor a nabíjač batérií. A o to smutnejšie, ak pri vašom strome už žiadne dieťa nevrhá túžobné pohľady a nejde sa tešiť z rozbaľovania darčekov.
Prišli sme do Bratislavy pred tromi rokmi v čase zúriacej pandémie. A mne práve tie prázdne ulice absolútne vyhovovali. Bola to taká tá obnažená prázdna krása prázdnych ulíc a námestí.
Tento rok je zvláštny tým, že zrazu už ľudí netrápi Covid. Aj keď nám narastajú počty respiračných ochorení, zrazu sa nič neuzatvára a nekontroluje.
Ja som tohto roku zažila prvý krát ten skutočný veľkomestský blázninec s preplnenými obchodmi a frontami pred poštou. No a prvý krát sme videli, čo je ten kolotoč podujatí zvaný Bratislavské Vianoce. Koncerty pod holým nebom, hektolitre vareného vína a punču, kolotoče a stánky s občerstvením.
Zaujímavá v Ba je pozícia otvárača smetných nádob. Akoby tá masa ľudí bez pomoci by si ani tie dekle nedokázala pootvárať.
Strážkyňa odpadu v plnom nasadení.
No z koncertov sme zažili jediný. Spievala mladá baba, volala sa tuším Emma. Pod stanom zneli tóny jazzu a spievalo sa anglicky,
Emma mala kúsok trému, alebo len málo skúseností s publikom. A tie rozpaky boli najmä z toho, keď v hľadisku spoznala svojich učiteľov.
Bratislavské hudobné Vianoce.
V každom prípade popri stánkoch a pod hlavným stanom sa kopili stovky ľudí, ktorí sa decembrový večer rozhodli stráviť povonku.
Avšak dnes nastal vzácny čas, kedy azda už všetok ten zhon aj nákupné šialenstvo ustalo. Život nás naučil nebrať nič smrteľne vážne. A tak ma ani moc netrápi, že som na tých veľkých a hlučných vianočných trhoch ochorela a so všetkým som v sklze. Viac subjektívnych dojmo-chvíľ už v kanáli.
Dcéra mi síce vravela, že „mama, veď nikto si nepozrie zo desať videí, kde rozprávaš o sebe!“ No ale blog už zniesol stovky mojich výlevov a zjavne vás mnohé zaujali, takže nehádžem flintu do žita. Na tomto videu sa mi páči, že som sa podľa svojich možností popasovala s hlasom a aj celkom už rozprávam akosi spontánnejšie. Ja som to aj tušila, že stačí sa len rozrečniť a už ma nič nezastaví.
Krásne Vianoce vám všetkým, či už ich strávite s detičkami, alebo bez, v meste, či na dedine. Tá podstata tých sviatkov je kdesi celkom hlbšie.