Doktor House: Fakty, či fikcia?

27. januára 2023, rmontmartre, Film Próza

Pokračujeme v kategórii film, ktorú ste si tak obľúbili. Podaktorým z vás nevadí ani poriadna dávka fikcie a nechápete, čo ľudia furt majú s tou realitou. No asi to bude predsa len podstatná téma, keď už sa ľudia o tom unúvajú písať knihy a dokonca ich aj prekladať do všemožných jazykov. 

Nedávno som vám v blogu ukázala, ako autorov inšpirovala Netflixová séria The Crown, aby napísali knihu Koruna a konfrontovali filmárov s realitou.

Obdobnej úlohy sa zhostil aj Andrew Holtz. Tento americký novinár si vzal na mušku populárny seriál Dr. House, aby nám krok za krokom predstavil fungovanie amerického zdravotníctva.

Vlastne je to skvelý ťah, lebo bez toho seriálu by ma ani nenapadlo meditovať nad prácou lekárov a skúmať, koľko atribútov táto ich profesia má.

Ja som proste vždy vedela, že sa mi hnusí pozerať na krv, hnis, hlien a rany iných ľudí a teda som o práci v zdravotníctve, aké nám prezentuje Dr. House, nikdy neuvažovala.

Maximálne by som vedela si predstaviť, že budem robiť psychiatra a predpisovať lieky strateným existenciám.

Prípadne v nich držať dušu a odhodlanie počas odvykacích kúr.

Ak ste čítali knihu o Korune, dostáva sa vám text rovnakého razenia.

Po stovkách strán sa dozvedáme, že v podstate to zdravotníctvo funguje presne tak, ako nám ho ukazujú.

Len tých raritných ochorení je podstatne menej.

Len tých špecialistov je podstatne viac.

Len tie výsledky sa zisťujú podstatne pomalšie.

A celá tá lekárska práca je oveľa viacej digitalizovaná a štandardizovaná.

Vraj je špecialistom na zebry – ojedinelé prípady.

Vraj v reálnom svete by Dr. House so svojou aroganciou, zneužívaním liekov a klamaním systému ďaleko nedošiel.

A predsa je nám film stokrát milší, než pomalá, otravná, rutinná a často iste aj nezáživná práca lekára v realite.

Čo sa týka slovenských reálií, moje osobné skúsenosti v Bratislave sú dosť zúfalé. Je veľký problém dostať sa aj do kmeňa. A ak už si vás aj niekto do toho kmeňa pridá, tak vám nespraví všetk úkony, ale vás posiela hore-dole po celej Ba a vy čakáte dlhé mesiace, kým vyriešite, či aj nevyriešite nejaký svoj zdravotný problém. .

A paradoxom, na ktorý ukazuje kniha je, že intenzívna práca lekárov býva miestami aj na škodu.

Na Gemeri som absolvovala X vyšetrení. Niektoré oznámenia  (že mám zápal pľúc) ani nezodpovedali realite. A napokon, keď sa po mesiacoch dopátrali k skutočnému stavu, tak to uzavreli s tým, že s tým nevedia nič robiť.

Takže v Ba mám to isté v zelenom. Ani tu sa nič nedá robiť.

Ale Housa som mala vždy rada. Práve pre jeho aroganciu. Pripomína mi kúsok mňa samotnej. Obdobne ako aj The Good Doctor —mladík, čo má Aspergera, občas je úplne mimo a niekedy geniálny,

Holtz zhrnul charakteristiku Dr. Housa slovami: „vo svojom boji za záchranu pacienta víťazí nad byrokraciou a lekárskymi konvenciami a je miliónkrát zábavnejší ako nudní , predpisoví lekári, ktorí sa vždy riadia najnovšími smernicami a protokolmi a snažia sa nenarobiť svojimi testmi a procedúrami viacej škody ako úžitku.“

Foto: autorka