Ikar jednoznačne nenaznačil, že prináša krimi.
Ak sa povie krimi, spomeniem si na kopu notoricky známych mien. Z našich Dán, Šloser, Karika…Zo zahraničných vo mne najviac rezonuje Jo Nesbo a jeho Snehuliak.
Meno Alafair Burková mi do tohto mája ešte nič nehovorilo.
Ikar jednoznačne nenaznačil, že prináša krimi.
Tá kniha ma priam oslovila z výkladu. Čakala som nejakú manželskú drámu, či storku o domácom násilí.
Napokon sa vykľulo, že knihu písala bývalá prokurátorka.
A že americký systém spravodlivosti funguje v podstate obdobne ako u nás.
A aby autorka neskĺzla na úroveň amatérov, čo sa dopúšťajú aj faktických chýb v dielach, zobrala si na pomoc celú armádu odborných poradcov.
Vtip celej knihy je, že sa rozvíja pozvoľna. Spočiatku si ozaj myslíte, že takých historiek je kopa. Potom, že ich bolo už aspoň pár.
Ale story stále graduje a komplikuje sa, až vás celkom prekvapuje a vyvádza z prvotných omylov.
Až po dočítaní som si uvedomila, koľko žien nám autorka predostrela.
Žena ako manželka a matka, ale aj praktikantka, redaktorka, detektívka, advokátka, manažérka, novinárka, či najlepšia kamarátka.
V detektívkach od Dominika Dána sú ženy iba okrajovými postavami. Takými tými sexuálnymi objektmi a náhodnými obeťami.
Je Alafair feministka? Alebo by to malo byť úplne prirodzené, že ako žena nám odokrýva širokú paletu žien, ktoré v spoločnosti žijú a fungujú. Aj v trestnom práve.
Je tam síce veľa žien v tej story, no nie sú to čisté a nepoškvrnené panny Márie, skorej ukazuje všetky možné tváre žien. A miestami aj také, ktoré by sme ani nečakali.
Ale napínavejšie krimi som už dávno nečítala. Vrelo odporúčam.
Foto: autorka