Občas je mi až trápne, ako nepoznám najvýraznejšie postavy nášho spoločenského života. Tak to bolo s Máriou Kráľovičovou, ktorej meno mi prvý krát udrelo do očí až v deň jej smrti. Štefana Wimmera si začínam všímať ako 66-ročného boháča. Ako sa však k tej vile na hradnom kopci so 14-timi izbami dopracoval?
https://www.cas.sk/fotogaleria/1023624/producent-stefan-wimmer-byva-v-luxusnej-vile-so-14-izbami-a-vytahom-lutuje-len-jednu-vec/12/?fbclid=IwAR0U3RStzRwXcfHW0hGu5k2Lr8bc0y6CJx5IqZ1h-B9rgcNLNdDNz5eNtYg
Na biografiu od Wimmera som natrafila úplnou náhodou. Ani som netušila kto to je a čomu sa venuje.
Ten prebal celkom klame. Spočiatku som si pomyslela, že azda vidím knižku nejakého náboženského fanatika.
Až neskôr, po zalistovaní mi došlo, že knižka predstavuje kariéru humoristu a producenta najväčších slovenských humoristov, akými sú Noga a Skrúcaný, či Rasťo Piško.
Priložené CD som nemala príležitosť si vypočuť, ale azda by to stálo za to.
Autor písal o budovaní vlastnej kariéry od samotných počiatkov v časoch minulej éry.
Spomienkových optimistov poteší, že neopisuje minulú éru ako dobu temna a zovretia za mrežami.
Štefanovi Wimmerovi sa aj v tej dobe darilo. Darilo sa mu hrať hudbu aj zabávať, či cestovať.
Aj keď sa v tej dobe cestovalo len v rámci východného bloku, v každom prípade sme tu neboli zavretí ako sardinky. Wimmerovi nikto nebránil ani v štúdiu ani na cestách. Sem-tam spomína nejakých špiónov, no špehovia jestvujú aj v tejto dobe, takže až taký rozdiel oproti súčasnosti tam nie je.
V každom prípade autor má s názvom knihy pravdu. Ozaj je požehnaný a zázračne sa mu darí.
Aj keď podpíše kontrakt za kapelu, ktorá ani neexituje.
Aj keď vystúpi na javisko s nulovou prípravou, aj tak zabaví celé obecenstvo.
A všelijaké iné kulehy mu vychádzajú.
Lebo sa proste strmhlav vrhá do všetkých príležitostí.
A ak ho nejaký humorista poprosí, nech mu dohodí zo tri vystúpenia, tak on ho rovno dotlačí na turné s 33 štáciami.
Wimmerovi sa zázračne darí aj bez štátnej podpory, lebo ponúka produkt, po ktorom je dopyt. Ľudia sa proste baviť chcú. Smiech a zábava sú tie, ktoré Wimmera ani v 66-ke neopúšťajú.
Mňa najviac na knihe vyrušovalo to jeho Hahaha.
Nechápem? hahaha
Je to absurdné? hahaha
Pokašľal som to? hahaha
a zase len hahaha, hahaha,….
Trochu mi pripomínalo komika, čo sa sám smeje na vlastných vtipoch.
No v podstate má pravdu. S humorom je život ľahšie stráviteľný a azda aj jednoduchší.
Ak by som mala jeho zmysel pre humor, tak sa aj vlastným zlyhaniam smejem do úmoru. A možno sa mi oblúkom vyhnú všetky depresie.
No zase nemyslím si, že mi ten zmysel pre humor úplne amputovali pri narodení.
Ja sa tiež dokážem zasmiať, aj keď väčšinou som len tá zúfalo smutná princezná a uchádzačom sa moc nedarí. No mám rada brilantné postrehy, satiru, cynizmus aj čierny humor.
Vlastne tých pár ľudí, ktorým sa podarí ten zázrak ma rozosmiať, no tak na tých proste len tak nezabudnem.
Avšak Wimmer nie je len zabávač. Je aj brilantný obchodník.
Je to človek, ktorý dokáže identifikovať dopyt a aj ho uspokojiť.
Akosi intuitívne vie, čo k úspechu treba a aj ho baví tie kroky robiť.
Pre neho krst knihy, či CD-čka nie je len trápnou povinnosťou, ale priam splneným snom, ktorý si dokáže užiť.
No nielen to, on ho dokáže spraviť aj jedinečným.
A tak Mira Nogu dotiahne pred hotel Noga Hilton, či Rasťovi Piškovi vybaví standup pred policajnou stanicou, kde natáčal aj legendárny Funes.
Väčšinu života sa zaujímam o biznis. Zamlada som si fandila, že predám hocičo. No napokon som objavila prudké poklesy cien aj nepredajné komodity.
No až u Wimmera som si definitívne uvedomila, že dopyt sa nedá vygenerovať.
On buď je, alebo nie je.
A darmo si budem maľovať snehobiele jednorožce a čakať, kedy sa predajú.
Ak ich proste masy nechcú, tak žiadne predaje nebudú.
Prosto v tomto bol aj je Wimmer geniálny. Dokázal uchopiť ten dopyt, tú večnú túžbu ľudí po zábave a naplniť ju tak, aby to bolo zábavné, príjemné a osožné aj pre neho.
Myslím že právom si získal titul Guru slovenskej zábavy. Aj keď som donedávna ani netušila, že tento človek tu vôbec žije medzi nami niekde na hradnom kopci.
Fotografie: autorka