Milujem tlačovky Štefana Hamrana. Nie je to žiadna poblúdená platonická láska, ale mám rada ten štýl, tú vecnosť. Ten pokoj, akým vnáša svetlo do prípadu. Aj do toho o vražde Andrey z Dubnice.
A naopak médiá sproste klamali.
S tými ich do očí bijúcimi titulkami, že Dva roky zúfalo volala o pomoc a nik jej nepomohol.
A volala až natoľko „zúfalo“, že za celé 2 roky podala jediné trestné oznámenie?
A za celý posledný polrok žiadne oznámenie? Žiadna privolaná hliadka?
Ani jeden telefonát na vyšetrovateľa, na ktorého mala jeho osobný kontakt?
Toto má byť to „zúfalé volanie o pomoc“? *Doma do vankúša, či pánbožkovi v kostole?
A čo sa vlastne teraz od štátnych orgánov čaká?
Od psychiatrov, že ho mali svojvoľne odsúdiť na ústavnú starostlivosť doživotne?
A od policajtov, že jej mali byť 24/7 nonstop v pätách a strážiť ju na každom kroku?
Lebo ona potrebuje bývať s psychopatom v jednej bubline a denne sa bicyklovať vyľudneným priestorom, kde na ňu číha z kríkov?
Lebo sa nedá nikam odísť? a nijako sa nedajú spretrhať väzby?
A čo tí Jánovi rodičia a brat? Vedia, že je pacient, vedia, že má denne brať lieky a nič?
Nechajú ho polrok ich nebrať? A vyprevádzajú ho s mačetou v ruke?
To má byť akože normálne pobehovať s mačetou v chatovej oblasti? A to si akože tú mačetu doma nikto nevšimol?
Mimoriadne nadaní, ….
Andreina sestra opísala Jána ako tichého a slušného.
Nejako takto sa navonok prezentovali aj vrah zo Zámockej, či podpaľač zo školy pre mimoriadne nadané deti.
Lebo mimoriadne nadanie nie je dar, skôr prekliatie. Pánbožko jednou rukou dáva a druhou berie.
Mať nadpriemerné IQ a podpriemerné EQ vytvára nerovnováhu, ktorú dôverne poznám. Veď sama sa dostávam do permanentných konfliktov, ako mi ľudia vyčítajú nedostatok empatie, citu, ľudskosti. Že vraj „narcistický psychopat“, aj keď si to samozrejme o sebe nemyslím.
A postupne robím revíziu. Mnohé veci ľutujem, aj keď je už pozde.
Prípadov nebezpečného prenasledovania je okolo 1500
Hamran ma touto štatistikou prekvapil. A treba podotknúť , že mnohé prípady sa do oficiálnych štatistík ani nedostanú.
Lebo sú prípady, ktoré sa tak proste ani nezdokumentujú.
Pretože vnímať Nie ako Áno sa už pomaly stáva folklórom. Aj sa vnucovať a obťažovať.
Je to taká chorá, degenerovaná láska. Ako láska k handrovej bábike.
Ako malí sme mali bábiky a robili si s nimi, čo sme chceli. Tie bábiky nikdy neprotestovali, nefrflali, mohli sme si ich česať, obliekať, posadiť aj uložiť spať.
A stále sme boli za tých dobrých my.
No ale horšie je, ak sa za takúto handrovú bábiku považuje žena.
A neberie sa ohľad na to, čo ona chce, čo je jej po vôli a čo ani nie.
Môj stalker
Ťažko o tomto hovoriť. Vlastne všetky tie ženy, ktoré polícia berie vážne, majú obrovské šťastie.
Mne skôr vyčítali, že som večný sťažovateľ. Že už ku mne nebudú chodiť. A že si za to sama môžem, že som sa s danou osobou zoznámila a že si na mňa navykol.
Spojil nás vlastne ten nepomer. IQ nad EQ.
V niektorých veciach bol geniálny. A niektoré momenty boli idylické.
Bavilo nás to oboch. Ja som sedela v kresle pre hosťa a on opravoval.
Motor skapatý na celé mesiace. Hrabal sa v ňom až do noci. Všetci už šli spať. Podávala som mu kľúče a všetko, čo potreboval.
A keď ten motor naskočil, bolo to akoby vstal z mŕtvych.
Bolo to ako zázrak, ako siedmy div sveta.
Ako keď Boh stvoril život.
Obdivovala som to nadanie, no neskôr sa ukázalo, že s týmto človekom sa nedá žiť.
Lebo proste absolútne ignoruje moju vôľu aj potreby. Zatvára ma vo svojej izbe a nenechá ma v noci spať.
Vnucuje mi svoju prítomnosť, lezie ku mne cez otvorené okno a vlamuje sa mi cez zamknuté dvere.
Lebo pre neho neplatí žiadne Nie.
Vrcholmi sú, keď ma hodinu núti sledovať vlniaci sa záves. On v ňom vidí ducha. Či keď si rozbíja vlastný mobil krompáčom.
Najlepšie rozhodnutie môjho života bol útek. Nový život, kde sa ku mne už nedostane. Nová adresa, ktorú on nepozná.
Spočiatku mi volal každý deň. Od seba aj od mamy. Zablokovala som jeho aj jeho mamu.
Kúpil si novú kartu, vie moje číslo naspamäť a volá mi od každého, koho dokáže presvedčiť, nech mu požičia mobil.
Chodievam domov neohlásene a nakrátko. Vždy sa o tom dozvie a volá mi s výčitkami.
Prečo som mu o tom nepovedala?
Prečo mu nevolám?
Na vetu -Už ťa nechcem v živote vidieť- odpovedá – Viem, že aj ty ma miluješ.
Nadácia Ženy ženám dostala listom môj príbeh. Reakcia? Žiadna. Asi je tých prípadov ozaj na tisíce. A vnucovanie sa je proste folklór. Či forma násilia, ktorá sa proste toleruje.
No a ak by som to mala uzavrieť nejako univerzálne. Z polohy obete vidím len dve možnosti:
1: úplne sa odstrihnúť a vylúčiť možnosť akéhokoľvek kontaktu
alebo
2. zmieriť sa s úlohou handrovej bábiky a potom si proste ten človek bude s nami robiť, čo chce. Či sa nám to páči, alebo nie.