Tiež ste začali sledovať taliansky krimi seriál Viola?
Jedným sa ľúbi, iným nie, zopár reakcií nájdete na čsfd.
https://www.csfd.sk/film/1177281-viola/prehlad/
Mňa najviac prekvapila tematikou synestézie. Aj keď ho, zrejme ako všetko ostatné, značne zjednodušili a vytvorili z toho akúsi superschopnosť na úrovni Spidermana.
No je fajn vedieť, že niečo takéto aj reálne je. A malo to aj zopár slávnych osobností, napríklad taký Franz Liszt.
https://ik-ptz.ru/sk/matematika/sinesteziya-bolezn-sinesteziya—eto-chto-za-yavlenie-v-psihologii-vidy-sinestezii-chto-takoe-sineste.html
Filmári snívajú o akomsi dokonalom svete?
Už aj Doktor House bol seriál, čo dokázal osloviť a očariť.
A potom si prečítate takú knihu, ktorá Housea konfrontuje s realitou a zistíte, že je to len veľký a obludný sen.
A že tá práca lekára je v každodennej realite oveľa fádnejšia a obyčajnejšia a zrejme by ani nikoho nebola schopná natoľko fascinovať.
A v realite by pána typu Dr House vyrazili z akejkoľvek nemocnice, lebo nikto by mu tie jeho móresy nestrpel.
Ďalšia kniha Koruna: Pravda a lož sa vybrala na dlhú a únavnú cestu, aby nám krok za krok dovysvetľovala, kde všade si to tí autori Koruny proste zjednodušili a uchýlili sa ku rôznym paralelám.
No tak a konečne k tej Viole. To už ani nie sú paralely, ale skôr ten štýl Batmana a Supermana.
Prosto nič ti tam nekorešponduje s realitou a sleduješ to len preto, že tí dvaja hlavní protagonisti sú ozaj pekní a že to medzi nimi ozaj iskrí.
No zároveň to vo mne zanecháva pachuť.
Lebo stretla som už v živote tucty policajtov, no napríklad žiaden nemal ani náznakom dlhé vlasy. Akoby ich v tom zbore nútili sa pravidelne strihať.
Občas sa medzi nimi nejaký fešáčik objaví, o tom žádná,….
No napríklad už aj taká tá objasnenosť prípadov.
V detektívkach sú všetko len hlavolamy, kde na konci čaká správne riešenie. A v praxi zase máte hory nevyriešených prípadov. Odložených Ad Acta. Kde sa ten páchateľ nenájde, či nepotrestá.
Z tohto pohľadu obdivujem Dominika Dána, že v príbehu Mucha dospel k nevyriešenej vražde. Za mňa je aj to jedným z dôkazov, že autor čerpá z reality.
Violina novinárčina budí len rozpačitý úsmev
Ono ľudia nezačínajú písať preto, že práve vyhrali Miss. A nemajú všetci ich kolegovia 20, max 30 rokov.
Neviem, ako by som Violu vnímala, ako nejaká 16-ročná naivka.
No v porovnaní s mojimi skúsenosťami vidím, že v realite je všetko teda absolútne inak.
Kde je všetka tá konkurencia? Všetky konkurenčné médiá? Roje novinárov a paparozzov?
Kde sú všetky tie tlačovky a ostrieľaní hovorcovia, čo sotva niečo povedia?
A zabudnite, že s jediným fotografom sa budete vláčiť prakticky nonstop.
A kde sú všetci tí zatrpknutí, nasratí, odmietaví ľudia?
Ono jestvuje akási nepriama úmera. Čím vzdialenejší má niekto k objektu vzťah, tým viac sa tlačí do popredia.
A čím menej má pre nás relevantných informácií, tým viac nám ich chce povedať.
A naopak tí, od ktorých by sme čakali vyjadrenie, sa proste zabarikádujú a zaryto mlčia.
No a novinár síce pátra, no nie je jeho úlohou objasňovať vraždy, či akékoľvek kriminálne činy.
A policajti vás nečakajú s otvorenou náručou, že my vám teda všetko narovinu vyklopíme a pána hovorcu vyšleme na Havaj.
Proste ako u Dt Housea, realita je oveľa nudnejšia, únavnejšia.
Mne sa páčilo stvárnenie novinára v Inventing Anna. Neskutečná Anna.
Tá ich americká novinárka predstavuje úplne iný životný štýl a v tom aspoň vidíte tú drinu a nervy a to,že ako novinár zanedbávate aj vlastnú rodinu a vlastné súkromie, lebo sa len ženiete za story, ktorému veríte. A možno ste zatiaľ sama, čo jej veríte. A nie ste žiadna Miss, ani vaši kolegovia nevypadli z najnovšieho módneho magazínu,—-
Už len tie Violine lokne musia minimálne hodinu stajlovať kaderníci, aby tak vybehla a očarila nás vo svojej absolútne nepraktickej mikro-mini sukničke.