Hraný dokumentárny film o komunite 14 írskych emigrantov, z ktorých drvivá väčšina neprežila potopenie „nepotopiteľnej lode“.
Ďalší skvelý dokument z Nerflixu a trafa do čierneho to využitie hercov a dobových kostýmov.
https://www.netflix.com/sk/title/81466965
Oceňujem, že si dali záležať. Že sa neuspokojili s mlčaním straumatizovaných preživších. Že nám trpezlivo vysvetlili, odkiaľ a kam tá skupinka mladých vidiečanov smerovala. Kto ich na tú dlhú a riskantnú cestu nahovoril, aké boli podmienky plavby a vôbec existencie v podpalubí, teda v tretej cenovej skupine.
Odchod z večne zamračeného, vlhkého a bezútešného vidieka niekam do svetla. Kde je dostatok pracovných príležitostí, kde ich nečaká len bieda, drina a hlad.
Pripomenulo mi to mnohé iné situácie, kedy celé komunity putovali za lepším životom.
Veľké sťahpvanie národov,…Exodus Židov z egyptského zajatia do zasľúbenej zeme- Kánaánu,…putovanie kočovných Hunov do vyspelého, civilizovaného Ríma a potom neradostný únik späť niekam za Kaukaz po strate vodcu aj ilúzií.
Ale nazad k filmu, je to veľmi smutné, že tá hŕstka preživších sa ohradila mlčaním.
Z jednej strany chápem tú traumu a stratu a nočné mory, v ktorých stále počuli beznádejný krik tých, čo sa na tie člny už nezmestili.
Mladé Írky v tej ľadovej vode stratili svoje kamarátky a príbuzných.
A ostali s nezodpovedanými otázkami, prečo práve ony prežili.
A aké to bolo pre silne pobožné ženy si vôbec vysvetliť, že pánbožko to práve takto chcel? Že z ľadovej vody sa stal obrovský cintorín.
Ozaj chápem tie pocity. Nie je to jednoduché, ostať tým, čo všetkých prežil a putovať ďalej so všetkými tými traumami a bolestivými spomienkami.
V každom prípade si však myslím, že nemali všetky tie spomienky pochovať do večného mlčania.
Svet si proste zaslúži, aby vedel.
A aj všetci tí mŕtvi si zaslúžia, aby sa o nich vedelo a aby sa na nich nezabúdalo.
A paralela s minulým blogom, aj táto Americká nočná mora sa udiala počas jedinej noci.
Jednak tá únava nočnej práce, potom znížená viditeľnosť, no samozrejme aj hrubé chyby od začiatku, nedostatok záchranných člnov, dokonca nevyužitie ich plnej kapacity.
A samozrejme tá bohorovnosť najvyššej sociálnej vrstvy.
Lebo tie najvyššie položené záchranné člny boli prístupné len pre ich triedu. Potopili chudobu a oni so všetkým svojím luxusným spôsobom života si proste odplávali do bezpečia.
Kruté, dojímavé. A aspoň tie iskierky nádeje, že aspoň tým podaktorým sa aj z tej najspodnejšej paluby podarilo zachrániť.