Spoločnosťou občas rezonujú ťažké kauzy. U nás práve tragédia v Beňadikovej. V USA v rokoch 2013 – 2016 to bol prípad 8-ročného chlapčeka ubitého na smrť.
Možno toho už máte mnohí dosť. Tej smrti je priveľa, si povedal aj moderátor, keď informoval o smrti 8-ročnej Patrície a jej matky Zuzany.
Na margo tragédie sa vyjadrila aj prezidentka, s tým, že rodiny s postihnutými deťmi treba viacej podporovať.
Spustila sa zbierka na pomoc sirotám a zrazu zisťujeme, že tá matka po sebe zanechala štvoro detí. Zoberiem to postihnuté a vezmem jej život?
Lebo ostatné to akože nemalo poznačiť?
A ostatné ju nemajú potrebovať?
A nezdedia po nej nič, lebo ona nič nevlastnila.
Možno mala ten pocit, že kľúčom ku šťastiu bude stačiť rodiť haldu detí?
V prvom rade na to tu máme celú tú predpôrodnú starostlivosť, aby sme hneď v počiatkoch vedeli, či to dieťa bude zdravé.
A ak sa aj stane teda, že sa narodí choré, vždy sa máme možnosť rozhodnúť, že to dieťa teda nechceme, nezvládame. Že toho teda je na nás dosť. Ale vražda je vražda. Aj keď je to dieťa choré. Aj keď by to dieťa možno nikdy nezabehlo maratón, ani nevyhralo matematickú olympiádu.
To, že dáš dieťaťu život, ešte neznamená, že máš právo mu ho aj zobrať.
Nikdy som sa nedostala k tomu, že by som mala prechádzať z jedného manželstva do druhého a rodiť jedno dieťa za druhým. Ako na nejakom bežiacom páse.
Možno som niekde na úplne opačnom konci toho života, že teda jedno dieťa a všetka láska tomu jednému.
Ale je to obrovská krivda, ak majú matky tých detí viacej a nemajú ich všetky rovnako rady.
Americký prípad týrania a vraždy malého Gabriela bol o to šokujúcejší, že mal dvoch starších súrodencov, ktoré neboli bité, ani inak týrané. Dvom deťom matka pripravovala každodenne raj a tomu tretiemu peklo.
Toho tretieho proste neznášala. On bol takým tým malým a bezbranným obetným baránkom, do ktorého sa dalo kopať a umývať ho v ľadovej vode. Na ktorom sa dali zahasovať cigarety a na ktorého sa dalo strieľať z airsoftovej zbrane.
Brutálny prípad cca 8-mesačného týrania, na konci ktorého bola smrť 8-ročného Gabriela Fernandeza.
https://www.netflix.com/sk-cs/title/80220207
Tento prípad je komplexnejší od tých predošlých vrážd, ktoré uzavreli jediným filmom. Toto je napínavá miniséria, kde sa nesúdi len dvojica páchateľov, ale aj štyria sociálni pracovníci.
Filmári si dali extrémne množstvo námahy, aby privedli pred kamery desiatky svedkov a zúčastnených. Ku koncu vypovedajú aj vrcholoví úradníci, ktorí sa pokúšajú o akési systémové zmeny v ich systéme ochrany detí.
Tá prvotná schéma je jednoduchá. Matka nenávidí vlastné dieťa a sústavne ho mláti. Jej priateľ je akýsi mentálne zakrpatený valibuk, ktorý ju počúva na slovo.
No otázne je, ak toľkí ľudia vidia a hlásia, že to dieťa je týrané, prečo celý ten systém ochrany detí nič nerobí?
To tam ozaj sedia len na to, aby poberali nehorázne platy a prehadzovali si tie spisy na stole?
A Gabriel Fernandes je pre nich len akýsi nezaujímavý spis, čo putuje z kancelárie do kancelárie a nikto sa mu poriadne nevenuje.
A žiadna sociálna pracovníčka nie je dostatočne odhodlaná a schopná, aby sa na to dieťa aspoň pozrela.
A uspokoja sa s výhovorkami matky, že to dieťa furt klame a bije sa s rovesníkmi.
Tomu dieťaťu je 8!
Práve takéto „child abuse stories“ sú príbehy, ktoré by žiadneho normálne cítiaceho človeka nemali nechať chladným.
A niečo je veľmi zle v systéme, v ktorom tisíce ľudí poberá ťažké výplaty za ničnerobenie a mlátenie prázdnej slamy.
Snažím sa neprezradiť všetko, nech vás teda ten príbeh vtiahne do seba, obdobne ako mňa.
Nemali by sme byť voči svojmu okoliu ľahostajní.
A ak naše systémy dlhodobo nefungujú, nestačí len stáť bokom a hrať sa na tri čínske opičky.
Odo mňa mnohí chcú, nech nevidím, nepočujem, nerozprávam.
No to by bol už úplne iný človek. Taká tá fejková Renáta. Takej proste vo mne niet.