Postihnutí a majestát smrti

22. marca 2024, rmontmartre, Spoločenský komentár

Je to síce zvláštne, ale okolo každej väčšej kauzy sa toho nabaľuje. Ľudia sa ju snažia spájať so všetkými možnými ďalšími prípadmi a poukazovať na konkrétnosti, ktoré trápia práve ich. 

Ohľadom tragédie pri Beňadikovej. 

Ozývajú sa azda všetci , čo majú postihnuté dieťa. A hovoria o akejsi nadľudskej práci 24/7. Pritom je celkom ireálne, myslieť si, že postihnuté deti nespia. Verím, že všetky deti spia a dlhodobo bez spánku nie je možný život.

A potom tu máme takéto otrasné prípady úplného zanedbania:

https://www.noviny.sk/zahranicie/893526-krutym-sposobom-zabila-vlastnu-sestru-nechala-ju-vyhladnut-a-lezat-medzi-smetiami

Tá česká psychopatka sa evidentne nestarala o svoju postihnutú príbuznú 24/7. Ale ani 12/7. Nestarala sa o ňu bohužiaľ vôbec.

Zabila ich ľahostajnosť štátu?

Ďalšie palcové titulky pripisujú tragédiu zlyhávaniu sociálneho systému.

A počula som už aj teóriu, že to mohli byť dlhé čakacie lehoty u zubára.

Za mňa sú všetky tieto idey mimo misu. Z dieťaťa nemôžeme robiť rukojemníka.

Že ak mi štát prihodí pár eur mesačne, tak ho nezabijem?

Alebo ak mi štát vybaví prednostné lekárske vyšetrenie, tak ho nezabijem?

Myslím, že božie prikázanie Nezabiješ by malo byť ultimátne a bodka. Nezabiješ za žiadnych okolností. Ani keď budeš hladná, unavená, vyčerpaná. Proste nezabiješ. A namiesto majestátu smrti začneš uctievať samotný život.

Zabiť sa s postihnutým dieťaťom s vedomím toho, že štyri ďalšie deti ju doma čakajú a potrebujú, je z môjho uhla pohľadu niečo neospravedlniteľné a neobhájiteľné.

Môj minulý blog ste možno mnohí nepochopili. A azda si viacerí hovoríte, že tá otrasná matka z USA nemá nič spoločného s tou matkou z koľajiska.

A o mŕtvych len dobre.

A nechodili sme v jej topánkach a bla-bla-bla.

Čo ma tak irituje na matkách, čo sú schopné ublížiť vlastnému dieťaťu?

O vlastných traumách je najťažšie hovoriť, spomínať. Myslím, že ak má človek problémy so ženami, je to ten nevyriešený konflikt s matkou, čo sa niekde hlboko v mysli usadil, aj keď je už teraz aj tak všetko pozde.

Traumy nás formujú 

„Bolesť je ako tesárove dláto,“ hovorí osvietený profesor v jednej z mojich obľúbených kníh, v Krajine tieňov. Aj spomienky dokážu bolieť.

Aj keď spätne už necítim hnev. No aj tak viem, že ten model, v ktorom sme vyrastali, nebol vôbec správny.

Navonok vizuálne krásna, dokonalá rodinka, vo vnútri hlboký rozkol.

Dávala nám šiť nádherné rovnaké šatočky a aj tak nás delili na otcovu dcéru a maminu dcéru.

A ona celý život nenávidela môjho otca. Ku mne to bol vzťah plný chladu, starania sa z povinnosti a odmietania.

My dve sme sa zblížili až na jej smrteľnej posteli. A je to otrasné, že to muselo trvať tak dlho. Že musela dostať dva infarkty, aby zmenila ten ľadový, odmietavý postoj ku mne.

Nie je to paradox, že ma celý život odmieta a potom v posledných týždňoch ostáva odkázaná na moju opateru?

A až vtedy z nej opadne všetka tá pýcha a chlad.

Traumy človeka formujú doživotne. A veľa sa dá odpustiť, ale zabudnúť nejde. Jedine po mozgovej smrti.