Nevedela som sa dočkať, kedy Netflix sprístupní ďalší real crime story a v podstate som celkom sklamaná.
Čakala som, že ma teda šokujte a zodvihnite zo stoličky. A odchádzala som s tým, že „pačemú búkvy, vsjo jásno“.
Jennifer nebola jediná.
Spomínate si na môj blog, kde som spomínala absenciu materskej lásky?
Myslím, že chybujú všetci, čo nám maľujú ružové obláčiky a rozprávajú o akejsi večnej a univerzálnej materskej láske.
Akoby to bolo také samozrejmé, že matke sa narodí dieťa a ona sa ide preň od prvého dňa potrhať a pre tú obrovskú lásku by aj zomrela.
A potom to konfrontujeme so svojím každodenným a bežným životom a žiadna taká Megaláska so silou orkánu tam proste nie je.
A nám padá sánka. A my tomu proste nechápeme, prečo sa hovoria nejaké reči, keď realita je diametrálne odlišná.
Aj Jennifer vyrastala v rodine, kde ju namiesto lásky obklopovali samé očakávania.
A očakávali od nej excelentné výkony na vysokej škole, pritom si neboli schopní pripustiť, že samotná Jenny bola slabá už na strednej.
Proste totálne narcistická rodina. kde to dieťa trpí, lebo nedokáže vyhovieť nadpriemerným očakávaniam svojich rodičov.
A nemôže si ani slobodne vybrať svojho frajera, lebo pre jej rodičov taký ten obyčajný chalan nie je dosť dobrý.
Priznám sa, keď som čítala ešte len upútavky na tento dokument, v mysli sa mi rojili ťaživé otázky.
Dokázala by byť aj naša dcéra, ako tá Jennifer? Dokázala by byť rovnako bezcitná? A koľko lásky je vlastne v našej rodine?
Naša dcéra je v podobných topánkach. Je rovnako mladá a krásna, rovnako jedináčik. Rovnako som snívala, že bude tá najlepšia. Že si vybuduje rozprávkovú kariiéru a nenechá sa ničí a nikým zabrzdiť.
No oproti tým Jenniferiným rodičom sme my tej našej dávali oveľa viacej priestoru.
Nenadiktovali sme jej, s kým sa môže a s kým nesmie kamarátiť.
Nenútime ju, aby chodila na vysokú, ak ona sama neprejavuje ochotu a záujem.
Nezakazujeme jej lásku, aj keď jej partnerov vnímame samozrejme s kritickým okom, no na to snáď máme právo.
Jedným slovom, naša dcéra má medzi nami jednoducho slobodu.
Netlačíme na ňu a do ničoho ju nasilu nenútime.
Zrejme aj preto som si po prezretí toho dokumentu povedala že chvalabohu nie. Naša dcéra by nemala byť ďalšia Jennifer.
Ono najjednoduchšie by bolo tú Jennifer spakruky odsúdiť a nakydať na ňu za vagón odsudzujúcich výrokov.
A je síce oveľa ťažšie je ju pochopiť, no myslím, že je to zároveň aj poučnejšie.
Nie je to absurdné?
Ak si kúpite nový kávovar, dostanete k nemu celú knižku s prevenciou na všetky debility, aké by vás len v najhorších častiach mozgu mohli napadnúť.
Ak však nadobudnete dieťa, žiadne návody vám nikto nedá.
Veď oni predsa všetci čakajú na tú neskutočnú Megalásku, ktorá by mala vyriešiť všetky problémy a ktorými by sa mali riadiť ako rodič, tak dieťa, proste všetci.
https://time.com/6965523/6965523/