Je vzácnou výsadou stáť pri zrode nových autorov a sledovať ich nástup a prvé kroky na literárnej scéne. Zuzana Balašovová Donátová si na svoje konto pripisuje už štvrtú knižku.
Táto autorka je na pohľad sympatická a skromná blondína. Pracuje ako sociálna terapeutka v liečebni pre dlhodobo chorých a povšimla som si ju na Dni plnom umenia. Takéto dni prezentácie literatúry, hudby a výtvarníctva organizuje Dom umenia Arteska v Detve. Zuzka tu prezentovala svoju debutovú knižku Za dverami liečebne spoločne s ilustrátorkou Mirkou Sujovou Boleslavskou. Obe dámy zapôsobili svojím šarmom aj hlbokou humánnosťou.
Útle a zbaliteľné na akúkoľvek cestu…
Donátovej ďalším literárnym počinom boli dve zväzky poézie so súhrnným názvom Verše chlpaté. K tým som sa dostala v elektronickej verzii, no obzvlášť nezaujali.
O to viac však zaujala jej aktuálna knižka vydaná tohto roku. Autorka voľne nadviazala na krátke postrehy z liečebne. Záber je však oveľa širší, obsah pozitívnejší.
Knižka sa volá vcelku výstižne: Čo vy na to? Delená je na tri kompaktné celky. V prvom sú pár riadkové postrehy, v ďalšom úvahy a na záver tu máme opäť zopár postrehov zo života seniorov. Tie básnické otázky uzatvárajú mnohé state, nabádajúc čitateľa na zamyslenie, prípadne akýsi dialóg. Škoda, že nám autorka tieto svoje úvahy nedávkovala po kúskoch v akomsi blogu. Bolo by zaujímavé sledovať, či sa okolo jednotlivých nastolených otázok naozaj aj rozvinie živá diskusia.
Sledujúc autorkin vývoj v čase ostávam kúsok v úžase. Kým vo svojej prvej knižke ešte dbala na také omáčky, ako je úvod, doslov, anotácia, obsah, zrazu nám tu všetko toto chýba. Akoby autorka zabudla na ich dôležitosť a váhu.
Výmena ilustrátorky za nového ilustrátora mala možno aj pragmatické dôvody, no zároveň je aj milým gestom ku mladému nádejnému výtvarníkovi.
Radovan Vincze je mimoriadne nadaný mladý muž s bohatou fantáziou, schopný nakresliť takmer čokoľvek. No pokým Mirka Sujová v predošlej knižke dokázala udržať pomedzi ilustráciami jednotný štýl aj feeling, zrazu tu máme od Rada všehochuť obrázkov od realistických ilustrácií, skrz rozprávkové postavičky až po futurológiu. Človek si nevdojak uvedomuje, že menej by bolo viac. A Vincze sa ešte stále nachádza len vo fáze hľadania seba samého bez doteraz vyhraneného jednoznačného štýlu, ktorý by ho dokázal jasne zadefinovať. No v jednom predsa len predbehol svoju zadávateľku: na jednej z ilustrácií parádne zachytil ducha koronadoby: Vzpierač s rúškom na tvári sa pasuje s činkou, kde dvojo závaží tvoria práve tie charakteristické korunové stvárnenia vírusu.
Kontrast štýlov.
U samotnej Donátovej považujem za veľkú škodu, že vydala knihu práve v tomto roku, kde celý svet dýcha a bojuje s hrozbou koronavírusu bez toho, aby sa o tejto nákaze čo i len jedinou myšlienkou zmienila.
Jej zamyslenia sú však milé, plné pozitív. Nabáda čitateľa, aby sa nehneval, neurážal, usmieval. Aby viac pochopil prchavosť zaláskovania, ctil si starších.
V zamyslení Väzeň sa pýta:
Je väzňom ten,
kto sa nachádza v pevnej klietke,
alebo ten, kto sa pohybuje voľne s oploteným uvažovaním?
Na strane 11 vidíme pár myšlienok z Biblie. Starozákonné Oko za oko, zub za zub v kontraste s Ježišovým Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom. Donátová aj tento rozpor končí rečníckou otázkou: „Je vôbec možné bezpodmienečné „chlebové“ správanie?“
Autorka obhajuje facebook ako užitočný nástroj a pochybuje o možnosti zlomiť srdce plné lásky.
V úvahe o nezdare vcelku správne koštatuje: „byť silným v akejkoľvek situácii je našou neviditeľnou výhrou.“
Ku niektorým príbehom sa autorka postavila ako k rozprávkam začínajúc formulkami „Dávno pradávno“, či „Kde bolo tam bolo“.
Z diela cítiť bohaté skúsenosti sociálnej terapeutky. A áno, svet by bol krajší, keby sme sa nehnevali, neurážali, nevyškierali. No tak ako ku dňu patrí noc, aj ku smiechu patria slzy. Ani hnev nie je len čistou autodeštrukciou. Okrem zvyšovania krvného tlaku a zhoršovania slovníka je v ňom aj nevídaná sila, akou sa jedinec dokáže vzoprieť voči svojvôli, nátlaku, neprávosti.
Zuzka udáva príklad, keď ťa v jediný deň pochvália aj hania. Poteš sa chvále, prehliadni hanu. Je to rozumné a osožné. No tiež len do určitej miery. Zlo je ako horká pilulka. Ak ju budeme len prehĺtať a prehliadať, raz toho bude už priveľa a môže pôsobiť devastačne.
V každom prípade ďakujem za literárny aj výtvarný zážitok. Verím, že o Radovi a Zuzke ešte budeme počuť.
Fotografie: autor.
Celá debata | RSS tejto debaty