Knižná mapa

Tento rok sa už navždy zapíše do dejín. Covid 19 v roku 2020 ohromil celosvetové zdravie, ekonomiku, vytrhol nás z rutiny našich každodenných životov. Mnohí prišli o prácu aj o život. Zástupy ďalších sa však vyliečili a na Vianoce nám naša vláda priniesla aj očkovaciu látku. Teda v 2021 nás čakajú prevratné zmeny.

Dlho som zvažovala, ako a s čím privítať Nový rok na stránkach knižnej mapy.

Mohli by sme bilancovať, mohli by sme si sľubovať, či plánovať. Čo všetko by som v roku 2021 chcela ešte prečítať, uvidieť, či navštíviť. No poslednou dobou ma bavia hlavne prejavy vďaky. Lebo tých nikdy nie je dosť. Z USA sme už importovali takmer všetko, ale deň vďakyvzdania tu ešte stále nemáme.

Lebo ani nedokážeme byť vďační? Lebo pri poloprázdnom pohári už ani nie sme schopní uvidieť jeho poloplnú časť?

Mne toho rok 2020 dal naozaj hodne! Novú prácu, nových ľudí okolo seba, uznanie v literárnej súťaži a aj tento blog, ktorý tak milujem a s ktorým nemienim prestať ani v roku 2021.

A viete čo som sa v tomto roku naučila? Viacej rozhodnosti.

Keď som odchádzala do Bratislavy, balenie aj cesta boli mojou nočnou morou. Nevedela som, čo si mám vziať a obávala som sa, že tú cestu, ani prácu proste nezvládnem.

A teraz? Cestovanie ma baví, päť hodín vo vlaku utečie ako voda a ani balenie mi už nerobí problémy. Proste som si urobila určitý systém v hlave a tak viem, čo ešte chcem a potrebujem si so sebou vziať.

A tak ma napadlo, že celkom zaujímavé by bolo odpovedať na už notoricky známu hypotetickú otázku: Čo by ste si vzali na opustený ostrov?

Ako prvé určite blízkeho človeka, ktorý ma pochopí, povzbudí, svojím úsmevom rozžiari celý deň…..a ja by som taký veľký kufor aj našla 😀

A ako správny knihožrút samozrejme aj dobrú, kvalitnú, dostatočne obsažnú a do hĺbky sa ponárajúcu knižku. Neviem, či boli v minulosti spisovatelia naozaj natoľko poctiví, alebo len ten čas je milosrdný a ponechal nám tu len tie najlepšie kúsky, no momentálne v mojom srdci niet nad starú ruskú klasiku. Šolochov, Dostojevskij, ….Tichý Don, Zločin a Trest, Idiot.

Nenápadný zväzok….

Myslela som, že Idiota po tom odchode do Bratislavy a vysokom pracovnom tempe ani nedočítam. Ale dalo sa! Mám ho! Som plná dojmov a ten Dostojevského Idiotizmus aj krásne korešponduje so šialenstvom dnešnej doby, či aj s duševným stavom nášho premiéra.

Obdivujem Dostojevského. On ide spoločnosti aj jednotlivým ľuďom až pod kožu. Je neúnavný v snahe opísať neopísateľné a pochopiť nepochopiteľné.

Jeho Idiot je žalobou! Je súhrnom všetkého zlého, čo sa len môže jedincovi s anomáliou v mysli prihodiť. Spoločnosť tak ľahko odsudzuje. Ono je také ľahké poukazovať na Miškina a nazývať ho idiotom. Ono je také jednoduché hľadať chybu stále v tom inom a inakom – a nevydieť pri tom vlastné maslo na hlave. A nevidieť ako hlúpo a trápne koná samotná spoločnosť od jedinca k jedincovi. Jeden si namýšľa, že je, čím nie je, ďalšia sa pomätie na rozume zo straty otca a pod vplyvom otčima, iných chytá náboženský fanatizmus, ireálne predstavy o svete….

Dostojevskij stál na popravisku za vlastné politické názory. A rozsudok smrti len na poslednú chvíľu zmenili na vyhnanstvo. Tých pár nezabudnuteľných chvíľ pred popravou, ako aj mnohé odkazy na autorovu sčítanosť a všeobecnú vzdelanosť, sú poprepletané v celom diele.

V knihe sa formuje ľúbostný trojuholník, až štvoruholník. Dvaja muži a dve ženy. Sokyne a sokovia. Štvorica svojských mladých ľudí patriacich k strednej až vyššej vrstve obyvateľstva. Rozhodne sa však Miškin pre tú, ktorá by sa mu venom aj hodnosťou viacej vyrovnala, či podľahne vášnivému vzťahu so škandalóznou sirotou? Ktorá je navyše ešte aj notorickou nevestou na úteku.

Napäté vzťahy sledujú masy ľudí. Škandál priťahuje každého. Lebo sledovanie utrpenia z diaľky je zrejme pridobrá zábava, než aby si ju ľudia nechali ujsť.

Dostojevskij sa pokúša vnárať do pocitov rozorvanej nevesty aj oboch mužov, čo ju vlastne rovnako a nerozdielne milujú. Oni ju Milujú až na Smrť!

Toto by malo byť sfilmované. Toľko napätia, absurdnosti a šialenstva sa len tak nevidí.

Ledajak by človek žil na Slovensku v roku 2020.

Vengerskij jazyk….

Ťažko dávať ukážky, keďže k dielu som sa dostala iba v maďarskom jazyku. Ale niečo z neho vám predsa len ukážem:

Pán domáci, Lebeďev sa takto prihovára Miškinovi ohľadom listu:

„Odaadom önnek, önnek! Azért is hoztam- kapott a szón nagy hévvel Lebegyev. – Most már megint az öné vagyok, teljesen az öné, testestül-lelkestül, ismét a szolgája vagyok, az után a rövidke árulás után, kérem! Végezze ki a szívemet, de kímélje meg a szakállamat, ahogyan Thomas Morus mondta….Angliában s Nagybritanniában, kérem. Mea culpa, mea culpa ahogy a római papa mondja, azaz hogy a római pápa, de én így hívom: „római papa”.”

V preklade by to mohlo znieť:

„Dám vám, vám! Preto som aj doniesol- chytil sa zhurta slova Lebeďev. –Teraz som už zase váš, úplne váš, telom aj dušou som znovu vaším sluhom, po tej kratučkej zrade, prosím! Popravte moje srdce, ale omilostite moju bradu, ako vravel Thomas Morus…v Anglicku a vo Veľkej Británii, prosím. Mea culpa, mea culpa, ako vraví rímsky papa, vlastne rímsky pápež, ale ja ho volám „rímsky papa”. „