Knižná mapa

Pokračujeme v ponurej téme zosnulých velikánov.

To, ako Marošovi Bančejovi posmrtne vydali jeho posledný valčík, je krásne, nádherné, dojímavé.

To, že Ondrej Kalamár si zaspomínal na svoje priateľstvo s už dávnejšie zosnulým Jozefom Urbanom, by sme tiež mohli považovať za pekné gesto.

Lásku a spomienky na našich mŕtvych by sme si mali pestovať, len tak v nás budú naďalej žiť.

Kalamár napísal knižku Pivo u Chárona, kde zhrnul svoje spomienky na Urbana. Asi najväčšou perličkou, akú nám potom ukazoval aj na čítačke, bola fotografia z Mŕtveho mora. Toto zvláštne foto, kde slaná voda nadnáša človeka, malo slúžiť ako inšpirácia k nehynúcej piesni od Elánu: Voda čo ma drží nad vodou.

To foto sme nechali kolovať…

Knižka je fajn, to, že autor dopísal ku knihe aj súhrn svojich pocitov z nečakaného dobrodružstva, akým sa natáčanie filmu napokon ukázalo, je tiež skvelé. Zrazu vidíme a cítime, na aké neisté vody autor vyvesloval a aké abnormálne náročné to pre neho bolo.

Recenzenti čsfd nenechávajú na filmároch ani nitku suchú

Mňa už fakt mnohí považujú za zlú, bezcitnú mrchu. Lebo proste sa nedokážem nasprostasto usmievať a vychvaľovať kadejaký brak.

No ale pozrite sa na stránky čsfd. Tam sa pravidelne zlietava celé hejno supov, aby pomaly každý jeden film rozniesli na kopytách.

Nič im nie je dosť dobré, nič dosť presvedčivé, občas má človek dojem, že tí ľudia sa vo svojich pózach priam vyžívajú a leštia si tam iba vlastné egá.

A film Voda čo ma drží nad vodou o zosnulom básnikovi Jožovi Urbanovi samozrejme tiež nie je výnimkou. Kritici ho rozdupali, ako sa len dalo. Najsmutnejšie na tom ani nie je ten samotný fakt, ako skôr to, v čom vlastne mali aj pravdu.

Podali sa nadľudské výkony

Už dlhé mesiace som v kontakte s nemenovaným štábom. Máme spoločne rozpracovaný projekt, čakáme na grant a je až zúfalé, ako sa nič nedeje.

Kalamár nečakal na grant. Dostal finančnú injekciu od českého básnika Aloisa Marhoula a proste sa na to vrhol.

A určite! Pre aforistu, čo väčšinu života píše básne a aforizmy, je napísanie scenára obrovská výzva.

Pre oboch, Ondreja a Aloisa, bolo tiež veľkou výzvou zahrať si vo filme samých seba.

Nájsť Romana Pomajba a Roba Rotha bol obrovský úspech! Títo páni dokázali, že sú schopní presvedčivo zahrať svoje úlohy pomaly aj vo vzduchoprázdne.

To, čo však na nich, hlavne na Pomajba, naložili, bolo naozaj veľa.

On hral Jožka Urbana od študentských čias cez začínajúcu kariéru až po samý koniec.

Všetko stálo na pleciach tejto dvojice….

Ten minimalizmus priestorov a rekvizít je ťaživý.

Ten minimalizmus filmového scenára, ktorý pozostáva len z akýchsi pevných bodov, bez omáčky, bez plynulých prechodov, pôsobí kostrbato.

Celé má z toho divák dojem, že sa len pospájali významné body, vložilo pár básní a piesní.

No peňazí bolo na všetko málo, teda štatistov vlastne nemáme, rekvizity len úplne nevyhnutné minimum. A ani Vodu nám zrejme z úsporných dôvodov nespievajú „Eláni“ ale len Vašo Patejdl s akousi neznámou speváčkou.

Divák je na plno vecí zvedavý, no mnohé sa nedozvie.

Nedozvieme sa, aký bol Urban bezdomovec, okrem toho, že ležal na lavičke v parku.

Nedozvieme sa aký mal Urban vzťah s manželkou, okrem jedinej erotickej scény s ňou, ktorá je tiež ako nejaký opustený ostrov v rámci filmu a scenára.

Nedozvieme sa, aký bol otec.

Avšak zo desať krát, vlastne z každej strany počujeme, že Urban bol „maturitná otázka“ ! Je to síce impozantné, no už to vyzerá, že plníme prázdny film vatou.

Ak ste zvedaví na moje osobné spomienky, tiež mám maturitu. Tiež tam bola aj literatúra. Ale Urbana sme za maturitnú otázku nemali. Možno som maturovala v čase, kedy ešte tento životný úspech nezaznamenal.

A rovnako Kalamár poprel aj svoj vlastný humor. Desiatky vtipných básní a celé zbierky aforizmov si nechal odplávať.

Vo filme je iba vážny vodič, kamoš, abstinent – so zaujímavou kravatou.

Záslužné bolo venovať dostatok času aspoň Urbanovej závislosti od alkoholu.

Vo filme máva aj štádium abstinencie.

Či abstinoval aj za života, naozaj netuším.

Pôsobil vo Zvolene, kde aj Kalamár. Len som od nich zhruba o desaťročie mladšia a kým som sa dostala k literatúre, vo Zvolene to prežil už len Kalamár.

No ani neviem, ako by som to mohla akosi optimisticky ukončiť.

Spomíenkovú knižku o Urbanovi žeriem, snahu o film chápem, z výsledku som rozpačitá.

Zabil to scenár, zabil to nízky rozpočet aj slabá práca kameramana.

Natočiť scény, kedy si Jožo požičia a o týždne vracia peniaze v rovnakej miestnosti na rovnakom kanape, z rovnakého uhla kamery??? A len presadiť Urbana s kamošom? No naozaj dosiahli úroveň maximálne akejsi televíznej inscenácie, čo je pri spomínaní na takého velikána skutočne málo.

Fotografie: archív autorky