Knižná mapa

Tých každodenných dojmov a prečítaných kníh je už toľko, že človek nestíha – venovať sa všetkému zvlášť a osobitne. Sledujem hokej na olympijských hrách, mám jednu dočítanú knižku a jeden friend sa topí v problémoch. ..a ešte – ten večný hejt….

Naši mládenci hrajú podľa nejakého katastrofického scenára a výsledky 6:2, či 4:1 nie sú práve tie, z ktorých by sme vyskakovali od nadšenia. Navzdory tomu obdivujem to nezlomné nasadenie, s akým bojujeme do poslednej minúty. S Lotyšskom to tiež nebude ľahké,. Ale nádej ešte nezomrela.

A obdivujem aj všetky ich vyjadrenia, akoby dostávali akési pravidelné PR školenie – ono vedieť, kedy čo práve povedať, tiež nie je samozrejmosťou…

Niekedy v tých časoch „7 rokov novinárčiny“, ktoré už „mám za sebou“ a podľa Andyho som ich trávila zrejme písaním Svahilským ženám, na chvíľu bol naším kolegom aj Rasťo Ekkert. Bola to ozaj takmer iba chvíľa. Prišiel, rozhliadol a odišiel. A zrejme nielen ja som z tohto momentu mala ten dojem, že sme sa stretli so skutočnou osobnosťou na poli spravodajstva.

Doteraz obdivujem Ekkertove jedinečné témy aj prístup. Usadil sa v regióne Tisovec- Hnúšťa a na tejto bohom zabudnutej pôde sa venoval všetkému tomu, čo ho v živote napĺňalo.

Najkrajšou ideou novinárskej práce je Sloboda a Nezávislosť – tie dva momenty, ktoré často ani necítime, ani nemáme. Ale z jeho a jemu podobných príkladov vídame, že to akosi, vlastnou cestou, je predsa len reálne. Alebo nie?

Ako takzvaný friend som ohľadom neho asi aj o krok pred bulvárom.

Veď aj tak sa to dozvieme, tak nám dopredu prezradil, ako prišiel o vodičák, aj ostatné drámy jeho posledných dní.

Keďže však nepotrebujem konkurovať bulváru, tak ani moc nechcem rozmazávať jeho trable. U mňa v jeho prípade prevláda obdiv. Možno mnohí neviete, že sa venuje aj výtvarnému umeniu a jeho obrazy sú vskutku úchvatné a osobité.

Ohľadom regiónu, je to ten kraj, kde som tiež chodievala. Kde je síce nádherná príroda, ale aj veľká chudoba a akosi sa mi do podvedomia vryl ako miesto, kde sa nedá žiť. A táto moja mantra sa poslednou dobou iba utvrdzuje.

Ak by nebolo sociálnych sietí, možno by som ani nepostrehla, čo sa práve deje s Rasťom. A určite by som neobjavila množstvo zaujímavých ľudí, ktorí maľujú, píšu, venujú sa spravodajstvu, či politike….

Pre mňa tá sieť, hlavne v čase, kedy som žila na vidieku, predstavovala akúsi bránu do sveta. Bránu, cez ktorú som mohla ujsť z malinkého životného priestoru, kde ma väčšina ľudí neobľubuje, či nemá rado. No aké sú už zákonitosti života, aj v tomto zväčšenom priestore je kopa ľudí, čo ma neobľubuje, či nemá rado.

„zhadzovanie kvalitnych ludi pozdvihovanie seba – a v zavvere cela ta tvoja story okolo varechy – skoro polrocna hysteria“  —???

Tá „varecha“ naozaj spustila voči mne celé hejno hejterov.

Potrebovala som mazať zo svojej steny záplavu vulgárneho spamu a blokovať ľudí, o ktorých som do tej chvíle ani netušila, že o mne zmýšľajú natoľko nevraživo.

Najdesivejšie asi je, že ani po polroku tomu nie je koniec a teda to 500€ bolestné bolo ozaj len výsmechom do očí.

Niekedy v tom čase toho šialenstva som si kúpila knižku Ako povedať NIE – Sociálnym médiám. Ide o celú sériu kníh – Ako povedať NIE.

Človek si proste uveomí, že je tu akási sieť, kde sa to len tak hemží bohapustým hejtom. A že tu trávi priveľa času, ktorý by mohol venovať aj hodnotnejším veciam. –Trebárs už len pohybu na čerstvom vzduchu, lebo na rozdiel od davu napríklad ani nemám internet v mobile.

Teda – viem, že to chcem obmedziť, viem, že si chcem vybudovať určitý odstup a knižka ma v tom iba upevňuje.

Návody na život,….

Je členená na desiatky drobných kapitol a naozaj ju stačí čítať len sporadicky. Ak si práve spomeniete, ak sa práve zamyslíte, že zase tam trávim priveľa času, či zase sa nechám zaťahovať do nejakých zbytočných vecí.

Chloe Ramsden nám vlastne ponúka akýsi prehľad tipov a trikov, ako na to.

Podsúva nám aj univerzálne pravdy, ktoré by sme síce mali vedieť, no možno si ich nie celkom uvedomujeme. Ukazuje, že plný a šťastný život si máme budovať in real, že texty aj fotky si máme zálohovať.

Stretla som sa s nejedným prípadom, že ľudia zablokovaním prístupu k nejakému účtu prišli o svoje básne, či fotografie. Pritom stačilo si len všetko zálohovať a ukladať aj mimo sieť.

Na druhej strane ani ona nepopiera, že sieť má aj svoje pozitíva, ktoré pri rozumnom prístupe dokážeme užívať.

Možno je fajn mať aspoň kúsok pokory a dokázať sa uvedomiť, že svet sa točí aj bez nás. A teda môžeme tráviť aj celé dni off.

Prinavrátiac si k tomu výroku, že „zhadzujem hodnotných ľudí“ – ten výrok sám o sebe delí ľudí na Hodnotných a Bezcenných? Ale podľa čoho? Podľa počtu vydaných kníh, či výšky bankového konta.

Chloe nám však našepkáva, že sme rovnocenní.

Občas môže byť ubíjajúce sledovať, ako si naši priatelia užívajú luxusné dovolenky, na ktoré my proste nemáme, ALE,  treba si uvedomiť, že nemusíme.

Nemusíme sledovať veci, čo nás ubíjajú, ani komunikovať s ľuďmi, čo nás oberajú o radosť, či chuť do života. Stačí si uvedomiť, že sme jednoducho „dosť dobrí“ a prestať sa sebadeštrukčne porovnávať.

A hlavne, „Nekŕmte trollov“!

„Ak niekto na váš príspevok zareaguje hrubým, alebo urážlivým spôsobom, neodpovedajte mu a ani sa nenechajte zatiahnuť do hádky – diskusie na sociálnych sieťach sa rýchlo vyhrotia a len málokedy niečo vyriešia.“, radí Chloe.

Aktuálne sa mi neželanej pozornosti dostáva od starnúceho spisovateľa, či mi nadáva do základoškoláčok. A možno klesne ešte aj oveľa hlbšie, možno ma začne posielať do jasiel, či do brucha mojej mamy. Treba si však uvedomiť, že tým vyjadruje len vlastnú nenávisť a jeho výroky sú stále vzdialenejšie od mojej skutočnej reality. Na rozdiel od viacerých politikov som svoj vysokoškolský diplom nezískala podvodom. Aj keď sa ním nepotrebujem oháňať. Možno ani dnes nie.

Fotografia: autorka