Knižná mapa

Ak by ma imaginárny priateľ mal navštíviť v mojom skromnom Bratislavskom príbytku, našiel by tu záplavu kvetín a kníh. Kvetín čerstvých, sušených aj umelých, kníh nových aj starých, z ktorých na mnohé si akosi ešte stále neviem nájsť čas. Aj táto zbierka poézie celkom dlho ležala na poličke a potom netrpezlivo vyčkávala pod vázou, ako jedna z izbových dekorácií.

Mne túto zbierku predalo dielo Mirky Sujovej. Vydavateľstvo Pars Artem, ktoré toto dielo vydávalo, aktuálne uzatvára svoju prvú päťročnicu.

Spojenie fantázie s klasickou technikou maľby…

Riaditeľky Zuzky Kuglerovej sa pýtali, čo ju poháňa vpred v jej práci a ona prekvapilo odvetila, že ju len pribili na kríž a ona tam stále visí.

Sťaby aj tieto básne len ktosi popribíjal na kríž a obložil olejomaľbami Mirky Sujovej Boleslavskej.

Spojenie básnika Mareka Sopka a ilustrátorky s rovnakými iniciálami sa ukázalo ako obzvlášť šťastné. Mirka už ilustrovala viaceré knihy, ale práve maľby, ktoré vytvorila inšpirovaná touto poéziou, mi prídu najsilnejšie a najpôsobivejšie.

Cítiť z nich dýchať techniku starých majstrov a pripomínajú mi dielo Leonarda Da Vinciho. Tých olejomalieb je v knihe celkom hojne. Namaľovala mladú dámu aj starca, či Ježiša visiaceho z kríža.

Kríž je jedným z večných symbolov aj v Sopkovej poézii.

Takéto precízne výtvarné spracovanie nebýva dobrým zvykom hlavne medzi autormi samovydavateľmi, ktorým aj samotné vydávanie príde drahé a na výtvarníka prosto odmietajú utrácať. A rovnako nebýva dobrým zvykom ani písanie doslovov k básnickým zbierkam. Ku tejto sa na tú úlohu podujal Goran Lenčo. Zrejme sa už chvíľu s autorom poznajú, keďže spomína doterajšie úspechy Sopka na poli poézie. Zaraďuje ho do katolíckej moderny a vraj Sopka literárne ovplyvnil Ján Nagajda.

Poéziu Jána Nagajdu poznám z internetu tiež a zrejme ju pozná aj Sopko, no ja som tie Nagajdove odkazy u neho nenašla, zrejme ani nehľadala. Sám autor by bol najpovolanejší v niektorých z rozhovorov sa vyjadriť, čo a kto ho vlastne inšpiruje a motivuje.

Po prečítaní tejto zbierky získate dojem, že je to vlastne všetko. Od pandémie cez bezdomovcov na ulici až po všetky druhy umenia.

Bezdomovec:

„Keď muž stráca zmysel života,

chradne v sebe ako opustený kostol,

rúca sa sám a bez kriku

a dlane má plné starých jaziev“

Karanténa:

„Na okne mám natiahnutú kožu z Edgara.

Po ulici defilujú zvláštni duchovia.

Na mestskom cintoríne menia profilové fotky

a potratené deti už zase žobrú o zdieľanie.“

V tomto kontexte je zaujímavé, že ilustrátorka Sujová tiež spieva a ňou naspievané piesne sa vešajú na youtube. Teda láska k hudbe môže byť ďalším styčným bodom, v ktorom sa so Sopkom zhodli.

Sopkova viera je nenásilná a neprogramová. Ani by ma nenapadlo nazývať to akousi katolíckou poéziou. Avšak viera je tiež jedna z východísk, ktoré berie autor ako samozrejmosť. Rovnako ako znalosť Biblie, či celkovú vzdelanosť.

Jednotlivé básne majú v sebe množstvo odkazov, čo by mohlo menej náročného čitateľa zrejme aj odrádzať. Ak nechápem napríklad slovnému spojeniu Danajský dar, tak mi celý ten verš okolo prestáva dávať zmysel.

Rovnako ak niekto neverí, či nepozná Bibliu, môže sa cítiť stratený, či odradený.

„ Boh hrá s diablom človeče.

Figúrky sme Ty a Ja.

Čas sa po nás roztečie.

Len dve zastávky sú do raja.“

V Sopkovom svete defiluje svet v plnej šírke, od výšin vážnej hudby až po dno finančnej mizérie.

Bez krídel:

„V parku pijú vrabce vodu z mláky.

Nemajú hypotéky ani cukor v krvi.

Nebo posiela im biele uteráky

a čas neúprosne drví. „

Zväčša u zrelých autorov sa stáva, že už básnia aj o básni, či vete, čo ma moc neoslovuje. Akoby sa už príliš stratili sami v sebe a rezignovali na potrebu reflektovať čosi zvonka.

„Ukladám prázdne slová k celkom prázdnej vete.

Veď láska vždy viac berie ako dáva.“

V čase písania tejto zbierky ešte nezúrila vojna na Ukrajine, ale umieralo sa aj vtedy.

Mŕtvy:

„A čože je človek, že ho zdvíhaš z hrobu?

Iba púzdro na izotop cézia.

Akoby si zabil do temena hodín skobu,

Smrť je ľudská, ostrá ako lézia. „

Mimoriadne časy kladú aj na básnikov mimoriadne výzvy. Aby sa nestratili sami v sebe a v prázdnych vetách, ale dokázali byť majákom v pohnutých časoch a nalákať čitateľa na svoje básne, ako na oázy pokoja aj v roztočenom víre ťaživých sledov udalostí. A práve v tom je čaro internetu, vidieť aj básne ktoré práve vznikajú a neležali ešte dlhé mesiace na poličkách, posúvajúc sa medzi autorom – vydavateľom – komisiou –tlačiarňou…kníhkupcom – kupcom- antikvariátom-…či kontajnerom na staré, ošumelé knihy.

Fotografia: autorka