Rusko obsadilo Černobyľ a dnes zaútočilo na najväčšiu jadrovú elektráreň. No od nás sa očakáva, že zachováme pokoj a nebudeme podliehať panike. Pritom naše orgány už pracujú bez prestávok, lebo žiadostí o vydanie cestovných dokladov v skrátenom konaní pribúda.
Je možné sprofanovať už aj smrť? Stáva sa len číslom v štatistikách.
Niekedy nás bombardovali umieraním len v krimi novinách. Potom prišli Covid vlny a to nekonečné rátanie nakazených a mŕtvych.
A aktuálne je tu vojna, ktorá tečie z vodovodného kohútika. Rátame počty mŕtvych civilistov aj padlých ruských vojakov.
Voľakedy nemali televízie a médiá ich nebombardovali bez ustania. No umieralo sa neustále. Smrť sa stala súčasťou ľudovej slovesnosti.
Prebal útlej zbierky v mäkkej väzbe na prvý pohľad môže desiť.
čítanie v MHD – v Blave nič neobvyklé
No na ten ďalší prináša zase len lásku a smrť.
Veľká pozornosť sa venuje žene. Matka milujúca a strácajúca svoje dieťa, nevesta milujúca a strácajúca svojho ženícha….
Karel Jaromír Erben vydal zbierku po prvý krát v roku 1853 ako Kytice z pověstí národních. V roku 1861 pridal baladu Lilie a piesne.
Vnútro je popretkávané ponurými čiernobielymi ilustráciami.
Stretávame sa tu s básňami vo viazanom verši, s obľubou sa využíva opakovanie a jednotlivé básne prinášajú príbeh, čo je asi ten najväčší rozdiel oproti modernej súčasnej poézii, ktorá sa často uspokojuje len s vyjadrovaním pocitov miesto opisu akéhokoľvek deja.
A na ochutnávku aspoň niečo z Lilie – pár riadkov, ktoré mi prídu aktuálne aj dodnes:
„Nedávejte mne ve vsi na hřbitov,
tam bývá nářek sirotkú a vdov,
tam slzí hořkých mnoho plynulo:
srdéčko mé by hořem hynulo.
Pochovejte mne pod zelený les,
tam na mém hrobě kvésti bude vřes,
ptáčkové mi tam budou zpívati:
srdéčko moje bude plesati.“
A aby tej smrti nebolo málo, aj moje milované Heľenine oči majú čo povedať:
Fotografia: autorka
Celá debata | RSS tejto debaty