Knižná mapa

Zriekla som sa nejakej prehnanej kreativity v tvorbe názvov. Cieľom predsa je, aby človek hneď vedel, o čom je reč. A vytvorila som novú kategóriu aj keď mnoho predošlých blogov sa téme duševných chorôb viac- menej týkalo, keďže poruchy osobnosti sú pre mňa evergreenovou témou, ktorá ma neprestáva zaujímať. 

No zároveň neprestávame vnímať, že sa nachádzame na Slovensku. Máme tu 5 obetí Dědečka a 2 obete Krajčíka a je paradoxné, koľkí s vývojom udalostí nie sú spokojní, či ho nedokážu pochopiť.

Oháňajú sa akousi Zš matematikou, že odkedy je 2 viacej ako 5? No akosi nevidia, že základný rozdiel je v zámere. Chcieť, či nechcieť. Plánovať, alebo byť strhnutý prúdom udalostí.

Páčilo sa mi na prvom proteste na Námestí SNP, že fokus chceli zamerať práve na obete. Ohľadom Zámockej sa to zjavne nedarí. Väčšina článkov a analýz je práve o negatívnom hrdinovi. A celé to zamiešal aj Jurajov otec v rozhovore s Kotlebom.

Ku tej Teplárni asi len jediný postreh: „Cítili sa byť v bezpečí a prijatí.“??? V centre mesta, s dúhovou nálepkou na dverách, ktorú im pravidelne zoškrabávali, s dverami, ktoré im opľúvali, s ružovou tabuľkou Tepláreň a s tabuľou na chodníku „Hetero friendly“?

Mne to pripadá ako falošný pocit bezpečia, ktorý nebol ničím garantovaný. Ľudia, ktorí si proste zatvárali oči pred varovnými signálmi, lebo hate sa v našej spoločnosti stal niečím každodenným. S niečím, nad čím sa ani nezbystroval zrak.

Radka videla Juraja v rúšku motať sa po ulici. Ale nevidela v ňom pocit nebezpečia. A zachránilo ju to, že zranená sa doplazila do vnútra gay baru, kde si vraj sama volala záchranku. Mňa na tom story najviac udivuje, že tam dnu už ozaj nikto nebol?

Na to, aký mohutný manifest po sebe Juraj zanechal, sú tie dva obete až prekvapivo minimálne. Ak berieme do úvahy, že nenávidel celé spoločnosti a vyhlásil pomaly svätú vojnu. Rovnako nepochopiteľná je aj jeho samovražda. Jediným motívom mi príde, že vedel, že je odhalený a bol vo svojom okolí proste osamotený.

Ak mal však za vzor Breivicka, asi so svojím „výkonom“, či skóre, nebol až taký spokojný. No zámer sa mu vydaril a zapísal sa do análov.

Btw. prečítala som si množstvo príbehov sériových vrahov a ten „najvýkonnejší“ mal na konte až neuveriteľný počet 150 obetí.

A tu sa dostávame ku psychopatii, sociopatii. Je až prekvapivé, aké ťažkosti robí autorom rozlíšiť tieto 2 pojmy. Našli jediný rozdiel, že sociopat má výčitky svedomia, teda je to akási miernejšia forma.

Juraj vinu necítil: „srandička na Zámockej“ bol jeho opis masakra.

Ináč, najviac o psychopatii som sa dočítala na americkej stránke health. com.

Vraj až polovica väzňov sú psychopati. No nie každý psychopat je zločinec, niektorí sú naopak úspešní biznismani, či manažéri, iní obyčajní paraziti.

Od zdravých ľudí sa líšia len tým, že nemajú empatiu a zábrany.

Vo vývoji psychopatie sa okrem dedičnosti veľký význam prikladá aj životospráve matky, výchove, či úrazom hlavy.

Jeffrey Dahmer mal matku, ktorá v tehotenstve pojedala extrémne množstvo liekov.

Teda je fascinujúce sledovať, aká skladačka sa z toho urobí a čo všetko sa podieľa na celkovom vývoji jednotlivca. A je to v mnohom aj otázka šťastia, či nešťastia, akej matke sa to dieťa narodí, aké úrazy ho postretnú a aké životné výzvy sformujú jeho osobnosť.

Neberte to ako hranie sa na psychiatra. No myslím, že všetci máme právo vedieť, čo sa okolo nás deje. Rovnako ako máme právo mať názor na politiku, aj keď nie sme zhodou okolností politici, ani politológovia, len rádoví občania, pred očami ktorých sa tá politika denno – denne prepiera.

No a jeden autor, tuším horor píše, odsúdil, že Netflix dáva Dahmera a ľudia sa o tom bavia. Akoby sám seba povýšil za jediného dávkovača strachu. No a samozrejme zakázal komentovanie, lebo istotne tušil, že svojou povýšenosťou si mnoho sympatii nezíska. Ja mám Dahmera rozpozeraného a práve to sa filmárom podarilo: ukázať nielen ohavnosť ale celkovo prostredie aj vývin psychopata.

https://www.netflix.com/sk/title/81287562