Milí moji čitatelia, náboženstvo je téma, o ktorej sme sa ešte vlastne vôbec nebavili. Ani neviem, či veríte, alebo neveríte, alebo ste rovnako rozpoltení ako aj ja.
Netuším, koľko bolo takých rodín, ako bola tá naša.
Kde matka verí a otec neverí.
Kde babka chodí do kostola a dedko na snemy Ksč.
Otec s matkou sa o tej viere zarputilo hádali. Čím viacej a čím fanatickejšie ona tú svoju vieru obhajovala, tým viacej to jeho vytáčalo a tým viacej jej hovoril, ako celá tá viera odporuje zdravému rozumu aj celému tomu vedecko-technickému pokroku v ktorom žijeme.
Tak teda tú rozpoltenosť, ergo vlastne slobodu, mi dali do vienka, že môžem si veriť aj neveriť, vyznávať aj popierať, podľa toho, či sa viacej identifikujem s otcom, alebo s matkou.
Netuším, či všetci tí vyznavači, čo sa teraz hrdo búšia do pŕs a radia sa medzi veriacich, naozaj majú doma Bibliu a či ju aj prečítali od začiatku do konca. Je to hrubá kniha plná ťažko pochopiteľných viet.
Najmenej zmyslu dáva ta Jánova apokalypsa, ale aj celá tá história židovstva, celé to nekonečné omieľanie o privilegovanom postavení židovského národa.
Naznačuje, že to bolo lokálne božstvo jediného národa.
A áno, Židia boli oproti ostatným národom pokrokoví, že prešli od mnohobožstva k jednobožstvu.
A Ježiš sa postavil do pozície akejsi prestupnej brány, ktorá transformovala židovskú vieru skrz svoje umučenie a smrť na kresťanstvo.
A zrazu tu máme kresťanov, ktorí zbožňujú Ježiša, no na to, aby sme pochopili ich postoje k samotným Židom, musíme sa na pár desaťročí vrátiť v čase.
Na/r/cizmus
Alebo ak chcete, narcistický nacizmus. Mnohí sa hrdo bijú do pŕs, v akej to statočnej, čarovnej krajine žijeme.
Mnohí s nadšením vítali 85 rokov od založenia prvej slovenskej republiky.
„14. marca 1939 vznikla vojnová Slovenská republika. Išlo síce historicky o prvý štátny útvar Slovákov, no v skutočnosti bol satelitom fašistického Nemecka. Do dejín sa zapísal ako prvý neokupovaný štát vo vtedajšej Európe, ktorý začal vyvážať vlastných spoluobčanov židovského pôvodu do nacistických vyhladzovacích táborov smrti. Napriek tomu takmer pätina populácie Slovákov dnes vníma prezidenta Slovenského štátu Jozefa Tisa pozitívne.“
https://skrsi.rtvs.sk/clanky/tema-dna/356865/85-rokov-od-vzniku-slovenskeho-statu
Boli sme prví, ktorí uverili vo vlastnú nadradenosť.
Prví, čo Židom rozdávali žlté hviezdy, nakladali ich do dobytčích vagónov a posielali na smrť do vyhladzovacích táborov.
A tí šťastlivci –tí „kresťania“- si jednoducho rozdelili ich bohatstvo, majetky, nasťahovali sa do ich domovov a tvárili sa ako sporiadaní občania.
Akože ich sa to netýka.
Akože oni žiaden „privilegovaný národ“ nepoznajú, vlastne jeden taký až moc privilegovaný aj poznali, ale toho sa celkom úspešne zbavili.
Vymazali aj ich pamiatku
Môžeme si hovoriť, že tomu chcel rozvoj mesta, no ak si len kúsok dovolíme zamyslieť sa, musíme jednoznačne pochopiť, že búranie synagóg bol vedomý akt.
Ak ich už poslali na smrť, ak im už rozkradli celý majetok. Oni proste museli zbúrať ich modlitebný stánok.
Tak padla za obeť synagóga v Bratislave.
Tak zahladili so zemou synagógu v Rožňave.
13 rokov som žila v Rožňave. Oni si tam nezbúrali len synagógu, ale úplne zrušili aj židovský cintorín. Žiadne spomienky – žiadna trauma – bez pocitu viny.
Skúšala som sa pýtať, že to naozaj? To ozaj tu už žiadni Židia neostali?
A dostalo sa mi odpovede, že práve naopak, oni tu ešte žijú, ale už sa radšej nenechajú poznať.
Už si tú svoju vieru ukryli hlboko v srdci.
A až po dlhých rokoch teda sa tí Židia odvážili, aspoň na nejaký ten pamätník. Aspoň na nejaké to vystúpenie z tieňa a ucetenie si toho, čo tu už dávno nie je.
Sviatok umučenia Krista
Človek, alebo Boh? Prípadne oboje,
Viaceré zdroje uvádzajú Krista ako historickú postavu.
Zase len je na nás, ako nás tá viera do seba vtiahne.
Keď som študovala na univerzite, agitovali jedinou holou vetou: Ježiš ťa miluje!
Vo svete mladých ľudí prahnúcich po láske, kde sa tí mladí schádzali a rozchádzali, hľadali zmysel života a nachádzali len prázdno vo vlastnej hrudi, nám tu zrazu priniesli takúto univerzálnu náplasť. Pre všetky tie po láske hladné srdcia.
Že Ježiš ťa miluje absolútne a bez výhrad.
Že stačí uveriť a budeš blažený.
A že sa máme vlastne tešiť, že Ježiš za nás zomrel na kríži a vykúpil nás tým zo smrteľného hriechu.
Ale o čo je lepšia táto obeť, než všetky tie ľudské obete pohanov?
A o čo je lepší tento boh, ak žiada ľudskú obeť rovnako ako predchádzajúci bohovia?
To nás ten stvoriteľ natoľko miloval, že si z celej planéty vybral jediný národ, ktorý sme sa my pozdejšie pokúsili vyhubiť?
A koľko dobra je v tom stvoriteľovi, ak si žiadal ľudskú obeť?
Ak dokázal zabiť svojho jediného syna?
Samotná scéna ukrižovania je mocenský akt. Rímsky cisár sa obáva, že Židia si zvolili vlastného kráľa. Preto mu aj ironicky nasadia tŕňovú korunu.
Bol to mocenský boj, nie náboženské vnuknutie.
Báli sa o moc, ako Rimania, tak aj všetci tí židovskí farizeji, ktorým on rozmetal stánky a s ktorými sa hádal v ich svätostánkoch.
Dnes je veľký piatok.
Môžeme sa tešiť aj nemusíme, môžeme ísť do kostola, aj nemusíme.
Som oveľa zmierlivejšia, než môj otec. A oveľa vlažnejšia, než moja mať. Ostala som kdesi na polceste. Chcela som dnešný blog venovať šialenstvu moci. Ale potom som si uvedomila, koľko veľa toho medzi nami máme ešte nevypovedaného.
...aj Egypťania niečo zapísali, dávno pred... ...
Na Veľkonočnú nedeľu sme sa boli prejsť pri... ...
Zváral som a brúsil,vŕtal a iné. Ten deň je... ...
Možno si mnohí takto vysnívajú vlastného... ...
Vy veríte slepej viere a ja vlastnému rozumu.... ...
Celá debata | RSS tejto debaty