Knižná mapa

Parížska olympiáda ubehla ako voda, o mnohých jej škandáloch som sa na blogu ani nezmienila. Pritom som aj chcela, ale starnem a slabne mi zrak. Tak to tu redukujem na minimum. 

O upálenej maratónskej bežkyni, ktorá v Paríži reprezentovala Ugandu, sa v našich končinách sotva píše.

Pritom je to jednak hrôzostrašné, jednak pred domácim násilím by sme si nemali zatvárať oči. Ani keď sa jedná o Afriku, či iný svetadiel.

https://sportnet.sme.sk/spravy/atletika-rebecca-cheptegeiova-hadka-popaleniny-kriticky-stav/

Rebecca mala v Ugande manžela a s ním dve maloleté deti. V Keni zase lepšie podmienky na tréning a priateľa, s ktorým žila v toxickom vzťahu. Uvádza sa, že sa pohádali o pozemky. Zrejme rozchod, mnohé zdroje jej priateľa nazývajú expriateľom. Ona svojím zraneniam po štyroch dňoch v nemocnici podľahla, on sa popálil na tridsiatich percentách tela a lieči sa v nemocnici.

A celý ten incident sa odohral pred očami jej 11-ročnej dcéry!

Čo malo byť inak?

Rebeccin príbeh nie je ojedinelý. Aj keď sa tie vraždy líšia v modus operandi, tak tie pohnútky podobné majú aj iní muži.

Na Slovensku nám vrah behá po slobode. Až sa mi rozum zastáva, keď Ivan Mego rozpráva o „práve vraha na slobodu“. Proste kvôli operatívnej chybe súd pustil na slobodu Juraja Cs., ktorý je dôvodne podozrivý z uškrtenia svojej partnerky. Tá obeť bola tiež nadaná športovkyňa, hádzanárka, Simsik Cynthia.

Jeho výpoveď je znáška klamstiev a nelogických tvrdení. Cynthia mala syna z prvého manželstva a s Jurajom štvorročnú dcérku. A zase len toxický vzťah a monokle a vyhrážky.

A možno to tiež s ním chcela už skončiť, ináč by si tie monokle nefotila. Proste zbierala dôkazy, ale odísť sa jej od tyrana nepodarilo.

Za mňa veľmi podobný prípad bol aj stalker Ján. Tá jeho obeť bola vydatá s dvomi deťmi. A Ján bol domáci priateľ, ktorý k nej pestoval romantické city. A neuniesol odmietanie zo strany Andrey.

A čo majú všetky tie prípady spoločné? Že vrahom ani v jednom prípade nie je ten muž číslo jedna.

Možno keby sme nežili v tejto šialenej súčasnosti, že pár rokov si žijem s mužom číslo jedna a potom príde chlap číslo dva a macho číslo tri — a žienky si voľne plávajú zo vzťahu do vzťahu a majú aj po tri deti od troch ockov. A učíme sa to všetko akosi manažovať a namýšľame si, že stačí povedať „prosím tě, odejdi“ v akomkoľvek jazyku a ten aktuálny hrdina sa zbalí a nechá nám voľný priestor, ….no proste ono to často nefunguje.

Ono plno chlapov neznesie nie ako odpoveď a z toho plynie aj množstvo násilia a vrážd.

Možno by stačilo si uvedomiť, že láska nie je hľadanie svätého grálu. A ak by sme pripustili, že prvý bude jediný, tak by sme sa ušetrili všetkého toho cirkusu a lúčenia a trápenia a vraždenia,—-

Ľudia sa často oháňajú hláškou, že nechodíš v jej / jeho topánkach. Tak teda rada z času na čas pripomínam aj vlastné „topánky“, vlastné trápenia.

Tiež sme mali takého „domáceho priateľa“, ktorý bol spočiatku impozantný a potom stále horší. Ono, neprikrášľujme si to, bolo to peklo. Že niekto neznesie nie, ako odpoveď, že niekto mi vnucuje svoju prítomnosť a je schopný sa mi aj vlámať do domu, aby bolo po jeho vôli.

A poznačilo to celú našu súčasnosť, ten človek si pamätá moje číslo a je schopný mi volať hocikedy od hocikoho.

Ten človek sa ma neúnavne pýta, kde práve bývam a kam by mal za mnou zájsť.

A najväčšie absurdum je, že nikto vám nepomôže, nikoho to ani moc nezaujíma. Berie sa to čisto ako tvoja chyba, že si si namotala psychopata, ktorého sa už nezbavíš. Proste nikdy.

Vlastne sme radi, že nemá šancu ma nejako bližšie kontaktovať. A teraz už pomaly nikto. Stránime sa blízkych priateľstiev a nikoho si do svojho súkromia nepustíme.

Je to paradoxné, no už ma tie jeho nespočetné pokusy ani nerozčuľujú. Máme akýsi spoločný absurdný humor a tak mu väčšinou odpoviem nejaký ďalší nezmysel, nech za mnou príde pod most a podobne. Je to ako v nejakej pokazenej rozprávke, že takto si tu nažívame, až kým nepomrieme.

Získali sme detaily výpovede exkriminalistu obvineného z vraždy Cynthie