Knižná mapa

Dom Jána a Martinky vo Veľkej Mači kompletne zrovnali so zemou. Nechali len bránu, ktorú uložili do depozitára. Tých nešťastných spomienok sa proste potrebovali zbaviť. O to prekvapujúcejšie je navštíviť miesto, kde postrieľali 10 ľudí a akoby tam zastal čas. 

Reč je o bare Fontána v Dunajskej Strede, kde na poschodí postrieľali mafiánskeho bossa pápajovcov aj s jeho bodyguardmi a komplicmi. A mŕtve telá povynášali na chodník. Ubehlo od vraždy už štvrť storočia a tá prevádzka stále žije a funguje. Dokonca v recenziách viacerí spomínajú, že ju navštívili práve vďaka jej neblahej povesti.

https://www.noviny.sk/krimi/124825-15-rokov-po-masakri-papajovcov-bar-fontana-zije-dalej

Nie je to typický bar ani nejaká nóbl reštaurácia. Ponúkajú obedové menu vo forme polievka + šesť druhov meníčok za 7 eur.

Pivo sa tam nečapuje, je len fľaškové. Navštívila som prevádzku počas dňa a bola som jediná návštevníčka pri stoloch. Všetci ostatní vyzerali ako súčasť personálu a družne si okolo barového pultu v maďarčine diskutovali.

Ten interiér vyzeral tak, ako si to pred desiatimi rokmi natočil Rasťo Strižko. Až na tú zlatú tabuľku, ktorú som si na stene nevšimla.

V jednom komentári sa píše, že „Maďari to majú takto radi,“ no ja si skôr myslím, že proste do žiadnej veľkej rekonštrukcie sa tam neinvestuje. Fungujú silou zotrvačnosti, celé poschodie bolo v čase mojej návštevy uzavreté. Ale aj zospodu bolo vidno, že to poschodie je len akýsi väčší podkrovný balkón a keď tam tých desať chlapov hralo karty, tak sa proste nemali kam uhnúť, ani schovať, ani ujsť. Boli tam hore ako na podnose, v dokonalej pasci.

Bar Fontána v Dunajskej Strede.

Nájdete tam samé pozatvárané sklenené dvere a otvorené sú len jedny.

Ja som sa na tomto mieste cítila nesvoja, vlastne som sa aj musela dokopať, aby som vôbec vošla a ozaj som nemala žiadnu chuť tam to ich meníčko konzumovať. Hlavne nie ako jediná sediaca hosťka, tak som si dala guláš a rezeň s hranolkami zabaliť a zjedla som časť z rezňa na lavičke pri reálnej fontáne. Guláš musel vydržať strastiplnú cestu až do Bratislavy. Aj keď celkovo to cestovanie s polievkou nie je moc dobrý nápad.

Ako chutilo? Jedla som už aj lepšie hranolky a bohatší guláš ale za tých sedem eur to bolo adekvátne. Rezeň vyslovene chutný, chute trafené, čalamáda perfektná.

Dvojjazyčné malomesto

Toho pocitu vidieckeho malomesta sa tam proste nestrasiete. Aj tí ľudia po uliciach, mnohí sa zastavujú, diskutujú so známymi, aj mne sa viacerí prihovorili, prirodzene po maďarsky. Ani im nenapadlo, že by som nebodaj nemusela rozumieť. Väčšina nápisov je dvojjazyčná. A po návšteve Senca, kde sme tú maďarskú menšinu museli hľadať ďalekohľadom, je aspoň toto príjemná zmena.

Aj keď ja by som už nedokázala existovať v takomto komunitnom prostredí. Vyhovuje mi anonymita veľkomesta, kde si človeka nikto nevšíma.

A tu? V tých malých butikoch, kde okrem predavačky nevidíte ani jediného návštevníka, pripadala by som si, ako by som k nim išla na súkromnú návštevu.

Peštianska móda.

Pesti divat, teda Peštianska móda.

Nechápem, ako sa takéto malé butiky vôbec udržia pri živote. Zrejme majú svoj okruh verných zákazníčok. Nielen tento butik má meno inšpirované časťou Budapesti, ale aj miestna kaviareň sa volá Budapest. A námestie pred futbalovým štadión je Námestie svätého Štefana-zakladateľa maďarského kráľovstva.

Legendárny štadión v DS.

Z futbalových prenosov tak známy štadión je v tesnom susedstve so staršou zástavbou. A celému námestiu dominuje pomník so svätou korunou.

Svätá koruna s typicky šikmo položeným krížom.

Mestečko dýcha aj umením. A počas mojej návštevy sa venovali aj údržbe zelene. Teda ak vyslovene netrpíte xenofóbiou, tak je to príjemná destinácia, či už na futbal, alebo vďaka dunajskostredskému termálnemu kúpalisku.

S manželom sme práve začali pozerať historický seriál Hunyadi. Je o maďarskom kráľovstve v rokoch okolo 1400 až 1450. A udivuje, ako sme vtedy ako národy dokázali excelentne kooperovať. Žiadne tie obmedzené hlášky ako „Maďari za Dunaj“. Maďari, Rumuni, Srbi, Češi, svorne v jednom šíku proti tureckým dobyvateľom. Aj keď to v tých časoch vyzeralo často odradzujúco, v tomto by sme sa od nich mohli učiť.

Fotografie: autorka.