Knižná mapa

Mám jednu kamarátku – spisovateľku, ktorá tvrdí, že ona teda vedela, kto bol Matkin a bolo to vraj takým verejným tajomstvom. Priznám sa, ja som v rokoch Zero ani netušila, že nejaký Matkin je na trhu a píše bestsellery. 

Nám sa v roku 2003 narodila naša dcéra a v tých časoch som čítala maximálne tak časopis pre mladé mamičky Mama a ja.

Nejako ma ten celý ošiaľ o zbieraní a obdivovaní Matkinoviek krásne obišiel. Ani som netušila, že existuje nejaký In Zine a že z nejakého Polnočného denníka budú čitatelia šalieť aj po dekáde.

Avšak ako vidím, vynechala som poriadny škandál, ktorý sa mne zjavil až práve teraz.

Matkin hrob na Tahiti

Čo za divný názov a ktože je tá matka, ktorá má hrob na Tahiti?

Knižka o pochybnostiach a konfliktoch.

Rozhorčenie pani Márie Uhrovej sa na mňa vylialo z komentárov na Martinuse, ktorých táto dôchodkyňa napísala požehnane. Ako sa z knihy dozvedám, nepísala len komentáre, ale aj nespočetné maily Eve Borušovičovej, anonymnému Matkinovi, aj vydavateľovi, či ozaj každému, kto bol v akomkoľvek kontakte s jej synom Petrom. 

Marián Krčík je autor realistického žánru, ktorého zasiahlo Máriino trápenie a rozhodol sa pomôcť jej s vydaním knihy o jej zosnulom synovi.

Rok vydania 2014, vydavateľstvo OFSETKA Prievidza.

So samotným obsahom Krčík veľa práce nemal, pani Mária nakopila za tie roky písomností na kilá. Jeho úlohou bolo to len učesať, dať tomu akýsi úvod a záver. A našiel tiež armádu sponzorov, ktorí tento počin finančne umožnili zrealizovať.

Aj keď pán Krčík zozbieral okolo svojej práce pekné recenzie a jeho písanie nazývajú dokonca až detektívnou prácou, ja mám na neho predsa len ťažké srdce. Už len preto, že sa striktne nedržal reality. Že nám ten happy end vlastne len vysníval a pri zozname Matkinoviek si jednoducho neoveroval fakty.

Zdochnuté srdce?

Zdochnuté srdce vydané v Ikare nie je kniha od Matkina. Pani Márii to bolo jasne vysvetlené, ale zase len nepochopila a Marián si to neoveril. Atorkou je Eli Elias. Pre niekoho len ďalší anonym, no podľa dostupných zdrojov je táto autorka nie totožná s Evou Borušovičovou, ani s Petrom Uhrom.

Všetky tie pseudonymy chápem. Tiež jeden mám, u mňa už dlhé roky rovnaký a ženský. To jedno mi príde divné, že autorka sa dlhé roky schováva za mužským menom a píše v mužskom rode. Potom mi to už nepríde len ako sebaobrana, ale aj zavádzanie čitateľa, že celé roky si snívaj o chlapovi, ktorého niet.

Dvojaké ohlasy

Pani Uhrovej sa podarilo rozdeliť čitateľskú obec. Ono v tomto spore jedni nadŕžajú jej, iní samotnej Borušovičovej. Kopa ďalších uverila, že Matkin je značka a skrývať sa za ním môže celý kolektív.

Sympatizanti Uhrovej argumentujú, že bolesť matky nad stratou syna je obrovská, neopísateľná, nestráviteľná. Že matka ako taká všetko vie, cíti, všetkému rozumie a syna by spoznala aj so zaviazanými očami.

Sympatizanti reálnej spisovateľky-režisérky a scenáristky vidia v pani Márii stalkera a vykoľajeného jedinca, ktorému rodinná tragédia zatemnila mozog.

No a keď si prečítate knižku pána Krčíka, tak sa celý ten škandál odohrá sťaby nanovo. Spoznáte Petra Uhra od plienok až po Tahiti.

Ono na samotného Petra Uhera sú reakcie rôzne, jedni v ňom vidia génia, iní podvodníka. A Peter už od detstva vyrába problémy, aby pred nimi následne ušiel a začal odznova.

Najprv si znepriatelí komunistický režim a ujde do Rakúska.

Potom si narobí kopu dlhov a ujde do Čile. Z Čile  náhle odchádza na Tahiti, kde predáva akcie na  továreň, ktorá se reálne nikdy ani nezačne stavať. A keď už predá aj 100 percent, tak on si ešte vždy veselo predáva ďalej.

Prežíva v chatrči, prespáva v kontajneri, do dažďového pralesa sa vyštafíruje do snehobieleho otfitu, ktorý mu v tých nehostinných podmienkach vydrží čistý maximálne tak po dobu cvaknutia fotoaparátu.

Popieranie reality

Aj samotný Krčík vidí, že s pani Máriou nie je všetko s kostolným poriadkom. Zrejme aj preto zadáva na záver aj stručný zoznam psychických chorôb a stručných pár riadkov o samovraždách.

Za mňa je aj toto málo, mne tu chýbajú ďalšie a ďalšie diagnózy, ako Narcizmus, Maniodepresia, či povedzme aj Asperger, ktoré by tiež veľa vysvetľovali a možno by boli rovnako podstatným kľúčom k pochopeniu samotného deja.

Za mňa pani Mária jednoducho popiera realitu. Lebo priznajme si, čo také úžasné na tej realite vlastne je?

Aj ja sama by som si svoju vlastnú rada skrášlila, váhu ubrala, výšku bankového konta pridala, životopis ovenčila zo siedmymi bestsellermi,….

Pani Márii sa nechce spomínať na syna, ako na podvodníka a lúzra, ktorý po sebe zanechal len bordel a dlhy. Tak ho radšej ospevuje ako geniálneho autora.

A ona si už tie svoje „dôkazy“ nájde. Ona na to má jednoducho talent. Ona by našla kopu dôkazov aj na to, že Zem je plochá a stvorili nás mimozemšťania. A našla by aj armádu sympatizantov, ktorí by jej za to boli adekvátne vďační.

Mne je toto jej počínanie ozaj nesympatické. Hlavne že sa za tie roky nikdy nespamätala. Ešte aj v roku 2024 opakovala v komentároch rovnakú mantru. A takto si ona tancuje na cudzom hrobe a pýši sa cudzím perím.

Fotografie: autorka