Veľké sťahovanie ma obralo o kopec energie a tak si na tento skvelý film spomínam až teraz.
Oldřich Kaiser, Dáša Vokatá, Štěpán Kozub
Trojica hlavných protagonistov, ktorí to vo filme roztočili.
Od Kozuba by ste nečakali, že bude za ostrého SBS-kára a od Kaisera by ste práveže čakali, aby rozprával, ale „on nepromluví.“
Za mňa ďalší kúsoček do skladačky, ďalšia reálna trauma prenesená na filmové plátno. Akurát s tým rozdielom, že v tomto príbehu nikto nezomrel, toto je také to obyčajnejšie drama, kde ťa síce nikto nevraždí, len ti kruto idú po krku.
Na čsfd ten umelecký zámer celkom pochopili, na youtube sú viacerí sklamaní. Akosi nedokázali ešte stále pochopiť, že režisérom nejde len o príbeh, ale aj o tú trochu umenia navyše.
Proste dueto hereckých výkonov Kozuba a Kaisera dominuje celému príbehu, ktorý zredukovali na minimum postáv aj dialógov.
Všetko je o zdanlivo banálnom obchode, kde obec predá chátrajúci kaštieľ ruskému oligarchovi, ktorá sa snaží svojho tesného suseda vyštvať.
No len sa proste splietol, lebo žiaden teror neplatí na starca pripútaného k zemi.
Úradníci bezmocne vysvetľujú, že oni nič z toho nečakali, policajti bezmocne zapisujú rad radom podania na „neznámeho páchateľa“.
Za mňa veľka dávka dejavu, ako sa naše idylické rodinné sídlo zmenilo na miesto, kde chodia policajti ako na klavír a vlamači si podávajú ruky.
A zároveň užívam ten pokojný, monotónny popis toho idylického záhradníčenia, toho, čo všetci spätí so zemou uctievajú ako nejakú mantru.
A načo sem pchať vôbec ten nájom? Lebo to mať a prenajímať je obrovský rozdiel?
A obrovské zmeny sa to z roka na rok dejú.
Náš prvý, krátkodobý nájom, bol ako z rozprávky, žiadne kruté zmluvy, žiadne najlacnejšie veci z Ikey, mali sme pocit, že sme chytili Boha za nohu. Ten byt bol krásny, nikto na ničom nešetril, nádherné obrazy viseli na stenách,….a už nikdy nám také nikto neponúkne?
Ten druhý nájom bola ako nočná mora. Chlap, čo si ťa vyhliadol, lebo sa mu hodí, že si prišiel z ubytovne. A zatají obrovský problém so škodcami, ba dokonca sa to všemožne snaží hádzať na teba.
Tretí všetko lacné z Ikea. Ale aspoň bolo, všade všetko, plne funkčné.
Štvrté totál vyprázdnené, ani jedna lyžička. Jediný pohár ti kážu vyhodiť a navádzajú ťa prať všetko na 90 stupňoch. Na chodbe visí obrovský oznam o šváboch, vlastník rozpráva o plošticiach, v stupačkách je pasca, z kuchyne vypadávajú poistky. A ty im už neveríš ani slovo. Komfort je preč, tvoj svet je hore nohami. V ďalšej štácii ti zrejme ponúknu už iba štyri holé steny s elektrickou prípojkou za dvojnásobok tvojej mzdy. Nechápeš, načo tu vlastne si a dokedy ťa toto tu ešte dokáže baviť. A pomaly nechápeš už ozaj vôbec nič.
Zrejme len tá výsledná emócia je rovnaká, také to beznádejné Neviem ako ďalej.
Celá debata | RSS tejto debaty