Knižná mapa

Toť nedávno som si na Miletičke kupovala lavór a padla mi do oka knižočka za desať centov. Zarážajúco nízka cena a ešte k tomu na obálke osoba, ktorú ešte stále vídať na televíznych obrazovkách.

Knihy sú zrejme komodita s najpohyblivejšou cenou. Zaplatíte si aj desať -dvadsať eur za novú a potom tá cena po rokoch väčšinou rapídne klesá až konverguje k nule.

A ja mám rada biografie, či aspoň príbehy zo života, aj keď treba podotknúť , že jestvujú dva radikálne odlišné prístupy.

Jeden o tej mŕtvej osobnosti, kde má autor voľnú ruku až suverenitu a vlastne je frajer, že nám všetko objavil, objasnil, vykreslil tú osobnosť v akejsi živej podobe.

A potom tento druhý, kde samotným osobnostiam ide o to, aby niečo o sebe povedali, aby nejako menili vnímanie seba samých na verejnosti.

Táto knižka od Nory Mojsejovej mi v mnohom pripomína knižku o Černákovi. 

Tiež to napísala novinárka a tiež je to vlastne diktát od osobnosti, ktorá potrebuje akosi prikrášliť ten svoj sebaobraz.

Známa tvár, len iné meno a vlasy,…

Za mňa veľké mínus pre tie novinárky, že sa do toho vôbec nechali zatiahnuť a boli ochotné spolupracovať.

A po celý čas som premýšľala, prečo o túto knihu už nie je záujem. No proste sme už všetci niekde inde. Nora si zmenila meno od priezviska jedného manžela k priezvisku toho ďalšieho. A už ani tie milióny, čo sa akože rozdávali v Mojsejovcoch, jej akosi neveríme.

Proste je celý ten lesk preč. Aj keď jej toho času písala kopa nešťastníkov a pýtali desiatky a stovky tisíc, všetko v tej ilúzii, že ona tie prachy má a ochotne dá.

No a Nora vysvetľuje, že to číta, ale nedá nikomu ani halier. Možno tak obnosenú bandu po Braňovi občas niekomu daruje.

Celá tá kniha pôsobí, akoby ste boli u nej na návšteve a ona vám teda vypráva a vypráva, ako je u nej všetko v tom najsamlepšom poriadku, ako je jej podnikanie kóšer a ako u nej žiadna daňová kontrola žiadny prehrešok nenašla.

A veľa času aj energie venuje ohováraniu nemenovanej bulvárnej novinárky, ktorá jej vraj otrasne závidí, lebo sama nič nedokáže, len písať somariny a rodiť deti.

Akoby to pre prácu novinárky stačilo. Akoby tá žena priamo s tým zaklopala na brány redakcie, že dobrý deň, som frustrovaná a neschopná, len si tak rodím jedno decko za druhým, ale nenávidím Mojsejovú a rada by som o nej drístala somariny na dennej báze.

Nebola som schopná identifikovať, koho tá Nora myslela,

aj keď tých základných bulvárnych plátkov máme len dvojo.

No ale isto by medzi žiadnou novinárkou a jej objektom nemal byť osobný vzťah. A výmysly? No často si navymýšľajú samotní ľudia. Ak oslovíme neprajníkov, natáru mnohé sprostosti, zrejme aj navymýšľané. O tom by mala byť tá selekcia a vyváženosť, že nenapíšem všetko a necitujem každého nešťastníka, čo mi čokoľvek a kedykoľvek povie.

Avšak samozrejme, nespokojnosť s konkrétnym článkom sa nerieši ohováračskými knihami.

Ak si noviny dovolia napísať nepravdu, vždy sa dá zavolať do konkrétnych novín, žiadať konkrétnu nápravu, prípadne zažalovať celý plátok.

Toto je skôr taká tá lavína, že mám pocit, že ona ohovára mňa, tak ja idem ohovárať ju.

Aby sme neboli totálne sklamaní, dali do knihy aj viacero fotografií. O Nore aj Braňovi aj o tej ich slávnej šou, kým sme im ešte verili, že sú teda naozaj milionári. Kým o ten dom na Pereši definitívne neprišli. Kým Noru nezačali vláčiť po súdoch a neskončila napokon vo väznici.

Spomenula som si aj na Geissenovcov. Aj o nich po čase začali písať, že tých nechutne bohatých milionárov len hrajú, ale celé je to hlavne šou.

(Rovnako je to aj v tomto prípade. Ak by ozaj všetko financovali, tak by neboli púhymi asistami vo vlastnej šou. Avšak tu sa objavili machinácie s hlasovaním, dokonca vypadnutých hráčov si nanovo zavolali, televízia sa od machinácie dištancovala a celé to napokon zvalili na štáb.)

Minule bol v telke pre zmenu jej posledný manžel Kabrheľ. A čakali sme, čo všetko o tej Nore povie a ako sa celkovo bude vyjadrovať.

No až tak veľa sme sa toho nedozvedeli. Akurát, že ostal v kontakte so súťažiacim zvaným Guru a že ženiť sa už nemieni. Ale veď načo by aj? Ženba gajov je aj tak len na oko. Je to také to diavdielko pre obecenstvo, ako aj celá tá už takmer zabudnutá šou.

Knižku o Nore vydalo vydavateľstvo Motýľ v roku 2005.

Teda má to presne 20 rokov.

„Neprivatizovala som, nekradla, iba pracovala. Veľa. Keď si už nič iné nemohli vymyslieť na mňa, tak ma dali dokopy s nebohým Alexandrom Rezešom. Stále sa narába v médiách s jeho menom v súvislosti so mnou, ale šiel sa niekto spýtať jeho syna, dcéry alebo manželky, či som u nich pracovala? Nie. Ľahšie je napísať, že som zbohatla pri ňom. Obaja sme Košičania, tak je jasné, že som musela patriť do jeho „stajne“ „, vraví Nora Mojsejová, okrem iného, v knihe pomenovanej jednoducho po sebe samej.

Fotografia: autorka