Knižná mapa

Ľudia mávajú ozaj deformované predstavy o sebe aj o svete. Dvestokilové ženy sa cítia ako krásavice a rečnia o body positivity, štyridsaťkilové dievčence, čo sú len kosť a koža, sa cítia byť tučné a hladujú do vymretia. 

Podaktorí sú extrémne kritickí voči sebe, svojmu telu, či hociktorému elementu svojho života.

Kým iní ten extrémny kritický potenciál obracajú navonok, voči všetkému čo vidia okolo, prípadne na svoje deti.

Manželia Hal a Sidra Stoneovci sa nám snažia pomôcť práve v tejto džungli.

Objímte svojho kritika

223 strán v mäkkej väzbe. Knižka sa mi dostala do rúk náhodou. V rámci tej ad hoc knižnice, čo sa nám otvára vo verejnom priestore v najnečakanejších časoch a miestach.

Hal aj Sidra majú obaja titul Ph.D. a sú klinickí psychológovia.

Kniha sa mi čítala ťažko už aj kvôli češtine. Vnitřní aj vnější mi zneli takmer rovnako a v kuse sa mi plietli.

V úvodných stranách riešili hlavne tú váhu, tak som bola celkom na vážkach, či sa ma tá kniha vôbec týka.

Ťažko by ste presadzovali do našej praxe tie ich dialógy s facilitátorom. Facilititátor je vlastne terapeut, ktorý sa s vami nerozpráva ako s ucelenou jednotkou, ale ide si vás rozsádzať a pitvať. Na jednu stoličku usadí vášho vnútorného kritika a vedie s ním interview, kým na ďalšiu sa dostáva vaše vnútorné dieťa a rozhovor pokračuje.

Na záver je to však predsa len vaše vedomé ja, ktoré si malo jednotlivé vnútorné hlasy vypočuť, pochopiť, uvedomiť sa.

Len vedome dokážeme vykročiť zo svojich starých koľají

Teda chce to kus odhodlania, nedať sa Stoneovcami a ich českou príručkou len tak odradiť.

No ak sa prekušete kdesi do druhej polovice, začínate si uvedomovať, že áno, aj mňa sa to týka, aj ja som si mnohým prešla, aj ja sa potrebujem zadefinovať nanovo.

Aj ja si potrebujem uvedomovať, čo vlastne od toho života chcem, kde som doteraz robila chyby a ako žiť odteraz lepšie, harmonickejšie. Bez neustáleho bičovania seba, či okolia.

Lebo aj keď si to možno často neuvedomujeme, vnútorný aj vonkajší kritik sú len dve časti tej istej mince.

A tak v konečnom dôsledku ani moc nezáleží na tom, či tou nestálou kritikou bičujem seba, či svoje okolie, aj tak ubližujem napokon jedine sebe.

Od detstva sme naprogramovaní

Možno sa nad tým už v dospelosti moc nezamýšľate, ale rodičia s nami strávili kopec času. Mnohému nás naučili, no v mnohom nám mohli aj ublížiť. A práve od nich sme odkukali, osvojili sme si spôsoby, akými aj neskôr komunikujeme so svetom.

A bežíme s tou štafetou, čo nám ako malým už vložili do rúk, a je o to ťažšie si uvedomiť, že vždy máme na výber.

Vždy môžem prestať bežať, vždy môžem tú štafetu hodiť o zem a začať sa obzerať po tom šírom svete vlastnými očami.

Bývala som extrémne kritická, nepríjemná, ľudia ma neznášali. Odvracali sa, umlčiavali sa,…

Je to také zvláštne, zrazu si rád, že niekto ti dokáže dať druhú šancu. Zrazu si uveodmuješ, ako sú tie vzťahy krehké. Ako ich dokážeš rozbiť prakticky aj jedinou nerozvážnou vetou.

Momentálne máme viacero takýchto veľmi krehkých vzťahov, kde sa hýbem naprosto vedome, kde viem, že mnohé oblasti neriešim a nepitvem a veľkoryso mlčím a usmievam sa, v mene tých vzťahov.

A často mám nutkanie reagovať apriori, na prvú šupu, čo na srdci, to na jazyku, drsne a nerozvážne. A už sa väčšinou zastavujem. A radšej sa na to ešte raz vyspím, radšej nechám kus plynúť čas, nech sa vo mne vášne upokoja. Po dvoch -troch dňoch dokážem aj na námety, čo ma predtým vyslovene provokovali, reagovať diplomaticky, s nadhľadom.

A svet je zrazu kúsok krajší. Keď si ho nedáme pokaziť, sebou ani ostatnými.

A čo vy? Máte chuť zdrvujúco kritizovať? Seba, či iných? A viete vôbec, prečo to vlastne robíte? Z čoho to pramení a ako by ste to mohli zmeniť?

Ak nie, možno by nebolo na zahodenie opýtať sa Stoneovcov.

Fotografia: autorka