Čítala som na stránkach týchto blogov jedno povrchné a plytké „vyjadrenie k masakru v Prahe“ a je mi úprimne ľúto, že takýmito žvástami ste tu kŕmení. Od ľudí bez pokory a bez sebareflexie.
Možno si to mnohí neuvedomujú, že nestačí písať prvoplánovo a z brucha.
Lebo tudy cesta nevede.
A naučila som sa poslednou dobou ďalšie české slovo. Truchlení.
Veľa svetla do príbehu priniesli pre mňa stránky denníka Pravda. A paradoxne mňa práve táto pieta doviedla po dlhých rokoch zase až tam, do Prahy.
Tragédia v Prahe zarezonovala vo svete. Úprimnú sústrasť a pomocnú ruku ponúkol aj americký prezident Joe Biden. A sústrastný telegram poslal aj pápež František s tým, že sa bude za obete aj pozostalých modliť.
No možno je to kruté zistenie, ale aj keď máme ten pocit, že náš svet sa práve zrútil, tak svety tých ostatných idú bezo zmeny ďalej. Ani v Prahe život nezastal a mesto sa hmýri turistami, ako také veľké mravenisko. Len čierne vlajky ešte držia ten smútok a pripomínajú.
Tragédii sa venovali svetové médiá, najviac sme sa však dočítali samozrejme z tých českých.
Veľa sa riešilo, či sa tej tragédii dalo zabrániť a vlastne sa ustálil názor, že tá reakcia polície bola adekvátna a rýchla. A ak by nebola, tak by tých obetí mohlo byť podstatne viacej.
Napokon so sebou David K. odniesol na tomto mieste 14 obetí. Trinástich zastrelil a štrnásty zomrel na následky pádu z rímsy.
Ak sa postavíte pod tú budovu, až vtedy si uvedomíte, ako je tá rímsa vysoko. A tí ľudia skrývajúci sa pred streľbou na rímse riskovali vlastné životy.
Ako keď unikáš z horiaceho paneláku a skáčeš do prázdna. Len jednu smrť meníš na inú.
V každom prípade život ide ďalej a mnohé mená a tváre obetí sme sa ani nedozvedeli, škoda.
Prednosta Plzeňskej psychiatrickej kliniky radí nestavať pomníky páchateľom. Čím viacej pozornosti dostanú, tým väčšia šanca, že ich niekto začne obdivovať a opakovať.
A ako motív masovej vraždy vidí osobnú frustráciu.
Pritom ten vrah bol len nedávno ešte prominentný a oceňovaný žiak. A zo slušnej rodiny, nenápadný.
U Olgy Hepnarovej bola tá frustrácia evidentná a aj ju sama popísala.
Takéto zbesilé strieľanie po školách začína mať svoju tradíciu. Na východe aj na západe. No väčšina podobných incidentov sa odohrá na základných a stredných. Akoby tam tie deti boli ešte viacej kruté a viacej vyvolávali ten hnev a nenávisť.
Ja sama som sa tiež dlhé roky cítila byť outsiderom.
Na základnej aj na strednej. Až na vysokej som mala pocit, že konečne, chvalabohu, je tu aj pár inteligentných a slušných ľudí, s ktorými si máme čo povedať.
No mne sa ten pocit outsidera vrátil aj počas všetkých tých robôt, z ktorých ma vyhadzovali, či som odchádzala aj sama. Akoby som nikam nepatrila a nikto ma nechcel a „nikto ma nemá rád“.
Z tohto pohľadu teda chápem Olgu aj jej pocity „Otloukánka“, aj keď samozrejme nemôžem súhlasiť s tým „konečným riešením“ ku ktorému sa Olga aj David aj mnohí ďalší uchýlili.
Možno mohli tam na tej filozofickej fakulte viacej vnímať práve takýchto problémových žiakov. Lebo kto nikam nezapadá, ten si ani nikoho nezamiluje a práve ten môže byť pre spoločnosť tých prispôsobených a zapadajúcich nebezpečenstvom.
A možno mohol byť ostražitejší aj Davidov otec a nedovoliť synovi pozhromažďovať si v dome arzenál zbraní za státisíce českých korun.
Problémy treba riešiť, kým nám nezačnú prerastať cez hlavu.
Lebo raz bude už pozde.
A ostanú nám potom už len slzy a truchlení.
A černé prapory.
Fotografie: autorka
Vďaka Delrey, zrejme máte pravdu. Pochádzam z... ...
To tak občas býva. "Elmondatott minden,... ...
Ďakujem za vysvetlenie, ale opäť ste mi nič... ...
Popravde som to až tak moc neskúmal. Len... ...
Pán "statočný", celkom zvláštny nick... ...
Celá debata | RSS tejto debaty