Knižná mapa

Je toho tak veľa, čo už mám napozerané a prečítané. Že na všetko neostáva čas ani priestor. Tak azda len na to najvýraznejšie. 

Openheimer síce získal až 5 zlatých glóbusov, ale aj Vrahovia mesiaca kvetov si vyslúžili aspoň ten jeden, za najlepšiu ženskú herečku.

Ono nechcela som vám kaziť Vianoce a Silvester depresívnym filmom,

No 15.1. mal vraj byť depresívny Modrý pondelok.

Vraj je práve toto ten čas, kedy sú ľudia finančne, fyzicky aj mentálne vyčerpaní. Lebo na Vianoce im odišla kopa peňazí a energie a ani novoročné sľuby sa im už po pár dňoch nedarí dodržiavať, ako si to zrejme podaktorí vysnívali.

Niežeby to bol práve môj prípad. Ja som sa ako melancholička proste narodila. Alebo ma k tomu dokopal sám život.

Ale tento víkend som si užívala. A nechala som sa aj ostrihať. Videla som jeden film so ženami z 30-tych rokov a hneď ma to oslovilo, že práve takýto krátky a vlnitý, práve tento jednoduchý a šik štýl by bol pre mňa tým pravým.

Teda nesmútim.

Život je príliš krátky na to, aby sme ho celý pretrúchlili.

Aj keď film Vrahovia mesačných kvetov je tak kus aj o trúchlení, A samozrejme o ľudskej chamtivosti a neprávosti a rasizme. 

Vychádza z reálnych udalostí, čo je u mňa vlastne už základ. Načo by som sledovala vymyslené trampoty fiktívnych hrdinov, keď sám život má pre nás celú studnicu neprebádaných a ohromujúcich udalostí?

A ak chceme aspoň čiastočne pochopiť, musíme si aspoň v základoch uvedomiť tie korene rasizmu.

Že americkí dobyvatelia si na ten kontinent navláčili černochov z Afriky, aby na nich mal kto drieť a Indiánov vyhnali do rezervácií, keďže neboli dostatočne fyzicky zdatní na otrocké pomery.

A ani po skončení otroctva belosi nepozerali so záľubou na to, ako sa niektorým bývalým otrokom až zázračne začalo dariť a dokonca si najímali belošské služobníctvo.

Rovnakú nevôľu vyvolávalo aj zbohatlíci Indiáni. Veď ich predsa vyhnali na najmenej úrodné oblasti, aby si tam nejako vyhynuli a nikomu neprekážali a teraz boli zrazu podaktorí bohatší, ako ich belošskí susedia? A najímali si belošky ako personál do domácnosti?

Toto sú tie okolnosti, z ktorých vychádza aj Scorseseho film.

Lily Gladstone v jednom zo svojich rozhovorov označila tento film za belošský a vraj aj ľutuje, že v ňom nie je viacej tej indiánskej tematiky. 

Ja myslím, že my belosi vieme robiť len takéto „belošské filmy“ a na naše pomery je tam tej cudzej kultúry aj jazyka tak akurát dosť. Tak akurát toľko aby sme pochopili, no zároveň neprežívali akýsi kultúrny šok.

Za mňa je to veľké plus, že v náznakoch nám autori pripomínajú aj to vyvražďovanie černochov v Tulse.

Lebo tie dve drámy spolu vzájomne súvisia a vysvetľujú práve tú mentalitu, o akej som sa vyššie zmienila.

Vrahovia mesačných kvetov – na prvý pohľad krásne poetický názov. Na druhý zistíte, že vlastne vysoko logický.

V podstate ide o vyvražďovanie zbohatlíckych Indiánov. Spočiatku všeobecné zlo sa zrazu koncentruje v jedinej rodine. Kde tie indiánske ženy umierajú jedna za druhou.

Samu ma prekvapilo, ako veľmi ma dokážu zasiahnuť emócie a postavenie indiánskych žien.

Príde mi to aj dosť osobné, keďže aj sama som ostala také „only child alive“ a tak plne cítim s Mollie, ktorej rad radom umierajú sestry aj matka.

Leonardo Di Caprio tam hrá akéhosi krajšieho hlupáčika. Ťarbáka, čo by aj dokázal milovať svoju indiánsku ženu, no zároveň len veľmi ťažko zbiera odvahu aby sa vzoprel svojmu despotickému strýkovi.

A že prečo v malom meste tak dlho nikto nezasiahol? Hlavne ak samotný šéf klanu bol zástupcom šerifa?

Mne to v mnohom pripomína naše divoké 80-te roky v Dunajskej Strede. Mestečko v osídlí mafie, mestečko v terore, kde polícia akoby spala. A zvyšku Slovenska je to mile u prdele, „nech sa tam tí Maďari vzájomne aj povraždia“. Nie náhodou je práve Dunajská Streda dejiskom najväčšej masovej vraždy na Slovensku, kde sa v bare Fontána vystrieľala celá jedna vetva klanu Pápayovcov.

Až potom sa Dunajská Streda spamätala. Až odvtedy bolo pre ženy vôbec bezpečné aj vykročiť na ulicu.

Aj Mollie bojuje z posledných síl, aby dosiahla na akúsi spravodlivosť.

A aj keby to bola jej posledná cesta a posledný čin, ktorý by mala uskutočniť, tak sa proste nevzdá a ide… a má v sebe všetko odhodlanie, aké len žena v sebe môže nájsť.

Za mňa dojímavé, krásne, poetické,

Openheimera som ešte nevidela, ani Napoleona. Chcem si ich vychutnať, …keď budem vládať, ….